Pondelok, 18. november, 2019 | Meniny má Eugen
TÉMA

Žiť históriu nás baví

Šermovať oceľovým mečom, postaviť si historický stanový tábor, obliecť si kostým sedliaka alebo kniežaťa. Prečo nie? Môže to byť celkom zábavné. Možno sa vám to zdá zvláštne, ale sú ľudia, ktorých v čase internetu a mobilných telefónov baví robiť práve to

Šermovať oceľovým mečom, postaviť si historický stanový tábor, obliecť si kostým sedliaka alebo kniežaťa. Prečo nie? Môže to byť celkom zábavné. Možno sa vám to zdá zvláštne, ale sú ľudia, ktorých v čase internetu a mobilných telefónov baví robiť práve toto.

Okolie sa na nich niekedy pozerá čudne. Priznáva to aj Mrkva, teda Jana Marková (21). Mrkva je jej „nick" v skupine a hlavne na ich internetovej stránke, na fóre. Keď vám totiž niekto povie, že má práve v ruksaku rozrobený kostým veľmoža, že si z drôtikov pri telke po večeroch kombinačkami robí krúžkovú košeľu, víkend strávi pod historickým stanom v tábore, piť bude len z keramiky a jesť dobové, nie veľmi chutné jedlá, zamyslíte sa veru, či je to normálne. Ale je. U Vikingov určite. A stretnúť Vikinga tiež nie je nič výnimočné, môže sa vám to prihodiť hoci aj v autobuse bratislavskej mestskej hromadnej dopravy. Vikingovia vyzerajú skoro obyčajne, nosia tričká, napríklad s nápisom Hugo Boss, akurát možno na krku majú viac či menej nápadnú kovovú vikinskú ozdobu. Ženy aj muži mávajú dlhé vlasy, muži väčšinou špeciálne zastrihnutú bradu. Niektorí chodia aj do MacDonalds, iní to odmietajú. Čiže sú takí ako vy.

Prečo Vikingovia?

Hovoria si Vargar a je ich asi tridsať. Dievčat je zhruba polovica. Vlastne, nikto ich ani neráta, pretože ženy tu majú úplne rovnocenné postavenie. Reč je o skupine historického šermu, ktorá existuje už asi šesť rokov. Jeden z jej zakladateľov je Rado Jelínek (25). Volajú ho Woden, čo je jedno z mien najvyššieho vikinského boha. Zvykne sa mu hovoriť aj Odin. Je to otec bohov, boh vojny, poézie a múdrosti. Obetoval svoje jedno oko, aby získal moc, poznanie a porozumenie. Býva zobrazovaný s havranmi, ktorí zaňho pozorovali svet. Woden, teda Rado, je inak programátorom, robí softvér. „Také niečo. Tak ako asi dnes všetci," smeje sa. Keď zakladali svoju skupinu, rozmýšľali, na aké obdobia sa zamerajú. Chceli robiť niečo, čo ešte na Slovensku nikto nerobí. „Boli rôzne návrhy od Egypťanov až po dobu bronzovú. Vikingovia nám pripadali najzaujímavejší. Mali sme o nich niečo načítané," vraví Rado Jelínek. Jeho dve tváre, programátorskú a vikinskú, zachytil vo fotografickej sérii dvojportrétov jeden z členov Vargaru Lukáš Teren (20). Študoval fotografiu a teraz pokračuje v štúdiu na vysokej škole so zameraním na kameru. Vďaka nemu má skupina množstvo umeleckých fotografií. Aj Lukáša priviedla do Vargaru literatúra a filmy o Vikingoch. Nadchol ho najmä ten o trinástom bojovníkovi s Antoniom Banderasom v hlavnej úlohe. Dnes už síce vidí vo filme historické nepresnosti, že herci majú kostýmy, ktoré sa nosili až o päťsto rokov neskôr, ale atmosféra filmu bola úžasná. „Veľa ľudí začalo šermovať preto, že čítali fantasy knižky. To je charakteristické pre šermiarov, že žijú fantáziou. Veľa šermiarov to spája," vraví Lukáš.

Nie je šerm ako šerm

Lukášova cesta k Vikingom bola kľukatá. O šerm sa začal zaujímať ešte v základnej škole, bolo to asi pred piatimi rokmi. Venoval sa aj šermu ako športu a neskôr sa pokúšal dostať do našej najznámejšej skupiny historického šermu TOSTABUR, ktorú založil Peter Koza. Absolvoval aj jednu z jeho škôl s názvom Meč a štít. Asi pol roka čakal na nábor, až stratil trpezlivosť. Natrafil na plagátik inej skupiny, žoldnierov, ale keďže je dyslektik, pomýlil si dátum a nábor nestihol. Napokon mu pomohli rodičia. Ich známy z VŠVU ho priviedol do skupiny, kde konečne začal šermovať. „Tam som dva roky šermoval Taliansko, teda taliansku školu, čo je šermovanie s kordom. Ale zistil som, že to nie je tá správna skupina pre mňa. Brali to príliš profesionálne, komerčne, chceli na tom zarábať, čo sa mi nepáčilo. A tak som prestúpil do inej skupiny, ktorá zasa vznikla z tejto, kde som teraz. Mali sme podobný osud, a tak sme sa tu našli." No predchádzali tomu ešte larpy. Ak náhodou neviete, o čo ide, slovo LARP pochádza z angličtiny a je to skratka znamenajúca „live action role-playing game". Hovorí sa tomu aj drevárne. „To sú deti, ktoré chodia na Kolibu, bijú sa tam drevenými mečmi a hrajú sa na elfov a na iné hlúposti," vraví Lukáš. „Tak som zo žartu išiel na nejakú z takýchto akcií, kde som sa stretol s kamarátmi a zistil som, že oni sú tiež šermiari a tiež odišli z tej mojej skupiny, presne pre to isté čo aj ja. Išiel som k nim na nábor a už asi tretí rok som vo Vargare." A tak sa stal Lukáš Vikingom.

Nie biznis, ale pohoda

Vo Vargare sú väčšinou Lukášovi rovesníci, študenti a študentky okolo 18 - 25 rokov, najstarší člen má 32. Spojil ich záujem o históriu a skôr chuť zabávať sa, stretávať sa spolu, mať spoločné hobby než túžba po zárobku. Samozrejme, svoje bojové umenie predvádzajú aj na verejnosti, na hradoch a zámkoch na rôznych festivaloch a iných podujatiach, ale vystúpení si neberú na plecia veľa. Niekde idú len „za pivo a párky", niekde zarobia pár tisíc. No neberú to ako živobytie. Za zarobené peniaze si nakúpia jedlo, pitie, idú na chatu a žúrujú. „Samé príjemné veci," vraví Lukáš. Slovo „príjemné" je pre členov Vargaru dôležité. Príjemné je stretávať sa s priateľmi, príjemné je obliecť si historický kostým a predstavovať si, že ste sedliak alebo knieža. Nijaký biznis. V ich skupine nepanuje žiadna hierarchia, tú zrušili. „Zaviedli sme liberalizmus," vraví Rado. Prešli vraj rôznymi vládami. „Vláda je možno smiešne slovo. Skôr je to taká firemná politika," usmieva sa Lukáš. „Ide o to, že kto má najväčšie slovo. Väčšinou to býva ten najstarší alebo ten, kto založil skupinu."

Kostýmy si väčšinou šijú sami, zbrane si dávajú vyrobiť tak, aby sa podobali tým ozajstným. Jednoručný vikinský meč váži okolo jedného kilogramu, jedenapolručný do dvoch kíl. Meče určené pre divadelný scénický šerm sú o niečo ťažšie ako tie pôvodné, pretože sú tupé. Originály boli ľahšie, lebo boli vybrúsené do ostra. Medzi ľuďmi sa traduje, že historické meče vážili aj sedem-osem kíl, no je to vraj nezmysel. „V tých časoch nemohli byť také, keď si človek uvedomí, že bojovník musel prejsť s mečom nejakú vzdialenosť na bojisko a potom celý deň s ním bojovať," vraví Rado. „Možno v 19. storočí, keď si ľudia chceli vyzdobiť hrady a zámky replikami zbraní, dali si u kováča urobiť meč podľa obrázka. On robil niečo, čo vyzerá ako meč. Čím ťažší meč, tým som s ním pomalší. Síce viac udriem súpera, ale keď on má ľahký meč, udrie ma trikrát."

Šermujú aj ženy

Kostýmy šijú ručne, tí ortodoxní dokonca vraj kostenou ihlou. Používajú materiály, ktoré poznali Vikingovia - napríklad ľan, ale tí, čo predstavujú pánov z vyšších vrstiev, aj brokát a hodváb. Nešijú len ženy, ale aj muži. Jeden z nich si dokonca vyrobil krúžkovú košeľu z drôtikov. Ale už vraj s touto činnosťou prestal, trvá to totiž veľmi dlho. „Keď si pustí telku alebo hudbu, urobí za hodinu aj dvadsaťkrát dvadsať centimetrov," vraví Lukáš.

Ak si niekto myslí, že dievčatá sú vo Vargare len na ozdobu a na vyšívanie, nie je to tak. Sú skupiny, kde ženy nepúšťajú, lebo v histórii sa vraj ženy nemohli chytať zbraní. Ale vo Vargare je druhé pohlavie emancipované. Ako vraví Lukáš, aj to sa mu na Vikingoch páči, že neboli takíto „šovinisti". Boli to síce krutí bojovníci, verili, že ak umrú v boji, čaká ich ešte druhý super život, ale dokázali prijať aj kresťanstvo. A dobové obrázky vraj dokazujú, že vikinské ženy s mečom narábať vedeli. „Niekde sú znázornené s mečom aj štítom, čo je náročné, lebo zamestnané sú obidve ruky a k tomu si treba predstaviť tú váhu," vraví Lukáš. Napokon, aj jeho posledné tri frajerky boli šermiarky a šermuje aj priateľka Rada Jelínka Mária Pašková (18). Je ešte gymnazistka. Či nie je šermovanie pre ženu netypické? „Ani nie. Aj tá baba získa kondičku, v pohode si na to zvykne. Aj keď možno jej to dlhšie trvá a niektoré veci sa jej ťažšie robia," vraví Mária. No je sebakritická. „Snažím sa, ale nebude to nikdy podľa mňa také ako to, čo dokážu chalani. Nebude to nikdy tak vyzerať. No vikinská žena sčasti ovládala nejaké zbrane, lebo keď muži odišli, bránila dom." Jana Marková študuje antropológiu a hoci šermuje už tretí rok, tiež si myslí, že to v podaní žien nikdy nebude to pravé orechové. „Ale sú aj výnimky medzi dievčatami, ktoré to naozaj vedia." Jana ušila niekoľko kostýmov a venuje sa rôznym tkacím technikám, napríklad karetkovaniu, čo je výroba lemov na kostýmy. „Karetky sú také doštičky s otvormi. Vyzerá to veľmi zložito a dlho to trvá, pokým sa spraví celý dlhokánsky pás."

Úplne ako Ciri

Ciri, teda Monika Išová (21), je iný prípad. „Mňa na šerme priťahuje to isté čo všetkých tých chlapov, len dievčatá majú trochu sťaženú situáciu. Sú také predsudky, zažité stereotypy, že dievča nemôže vedieť dobre šermovať a bude určite horšie ako chlapi. A ja sa im snažím dokazovať, že sa to dá. Ale keď sa chlapi pozrú na babu a ak je náhodou nižšieho vzrastu ako napríklad ja, tak je to ešte ťažšie. Prvý dojem je vždy taký, že - čo táto môže vedieť." Ciri seba samu nechce zo skromnosti chváliť, ale určite patrí k ženám, ktoré sa chlapom v šerme vyrovnajú. „Nemyslím si, že som majsterka športu, ale myslím si, že to u mňa nie je až také zlé." Napokon, svedčí o tom aj jej prezývka - Ciri. „K normálnemu šermu som sa dostala cez taký ‚drevený‘. Chodili sme sa biť na lúku s drevenými mečmi a keď som tam prišla prvýkrát, mala som štrnásť rokov. Boli tam veľkí chalani, už osemnásťroční, takí už akože z fachu, čo si už čo-to odšermovali. No šťastie bolo na mojej strane a neviem ani ako, vymlátila som ich. Prežila som vlastne ja. Ciri je postava z jednej fantasy knihy. Bola to práve taká malá dievčina, bojovníčka, ktorá tiež všetkých vyrúbala. A tak jednému z chalanov napadlo, že som úplne ako tá Ciri. Chytilo sa to a už to zostalo na mne nalepené."

Ciri študuje etnológiu a kultúrnu antropológiu a k tomuto študijnému odboru ju pritiahol práve šerm. „Mám pocit, že väčšina dievčat preferuje skôr living history, teda skúsiť si užiť ten dobový život. Netvrdím, že táto časť sa mi nepáči, ale môj hlavný dôvod, prečo som sa na to dala, bol práve šerm. Pekný kostým je dosť dôležitou súčasťou vystúpenia, dodáva mu celkový efekt. Ale šerm je u mňa priorita."

Šport alebo divadlo?

Treba povedať, že historický šerm je len „akože". Má bližšie k divadelnému a filmovému šermu ako k športu. Je to šerm scénický, kde nejde o skutočné zásahy, šermiari predvádzajú vopred nacvičené choreografie. K zraneniam môže dôjsť, ale asi tak ako v každom inom športe. Ak je niekto zasiahnutý, tak zahrá zranenie alebo že zomrel. Vo Vargare pri vystúpeniach používajú takzvané zástupné seky do pleca, lebo v nemeckej šermiarskej škole sa kedysi sekalo na hlavu. To, ako sa sekalo naozaj, možno rekonštruovať podľa obrázkov, kníh a nájdených tiel. Mnohí z tých, čo sa dostali k historickému šermu, šermovali predtým športovo. „Mne sa už teraz športový šerm nepáči. Pripadá mi príliš umelý, keď už viem, ako to robili Vikingovia v histórii, ako to má vyzerať," vraví Lukáš. „Naše zbrane sa snažia čo najviac priblížiť tým reálnym. „Športový šerm má kordy so športovými čepeľami, idú hlavne na zásahy a nie je tam až toľko techník ako pri historickom scénickom šerme, ktorý je určený hlavne pre diváka," vraví Ciri. „Snažíme sa teda omnoho pestrejšou paletou či už zbraní, ale aj techník ukázať, ako všelijako ten boj asi mohol vyzerať."

Okrem toho, podľa Lukáša sú zlé a dobré šermiarske skupiny. Nie je dobré, keď sa diváci boja o vystupujúcich. „Keď sa boja, že sa určite dosekajú. To nie je veľmi dobré."

Chcel som niečo vlastniť

Tak, ako sa ženy vedia nadchnúť pre šermovanie rovnako ako muži, muži sa zasa rovnako úprimne vedia tešiť z krásnych kostýmov ako ženy. Lukášovi sa napríklad nepáčilo, že v jeho bývalej skupine jemu osobne nič nepatrilo. „Tiež som chcel niečo vlastniť, mať to doma na poličke, môcť sa na to pozerať." Jeho kostým má znázorňovať Vikinga, najskôr zo Švédska, ktorý cestoval aj do Ruska, lebo Vikingovia veľa cestovali. „Preto má aj prvky ruskej kultúry, ktorá je ovplyvnená byzantskou kultúrou. Takže mám také gate, ktoré sú široké po kolená a od kolien dolu sú zúžené. Sú zošívané z pásov látky, čiernej a červenej. Potom mám historické topánky, ktoré sú z kože, ale majú gumenú podrážku, pretože občas vystupujeme aj na betóne a keby som mal koženú s nejakými kovovými skrutkami, tak by som si ich za jedno vystúpenie zničil."

Vikinská prilba s rožkami je vraj mýtus, ktorý vznikol vďaka predstaveniu Wagnerovej opery Pieseň o Niebelungoch. A podľa Rada možno vznikol aj z toho, že učení, vzdelaní ľudia, ktorí písali knihy, boli voľakedy kresťanskí mnísi, ktorí chceli Vikingov vykresliť v čo najhoršom svetle ako barbarov, a preto ich znázorňovali napríklad s rohami a v kožušine. „Na hlave budem mať čapicu, ktorá sa mi práve robí, lebo som čiapku stratil. Taký trojuholník s kožušinovým lemom. Bohatí Vikingovia nosili oblečenie zdobené hodvábom a bohato vyšívané. Ku kostýmu patria ešte dve tuniky. Jedna je akokeby spodná bielizeň, je preto čisto biela, s minimálnou výšivkou, dlhá asi po kolená a má výstrih, ktorý sa spája sponou. Na nej je taká istá, len farbená, s výšivkou, býva z vlny, ale keďže my vystupujeme väčšinou v lete, tak je z ľanu. Vikingovia neboli hlúpi, aby behali celý život vo vlne. Uvarili by sa."

Oživená história

Medzi šermiarmi je dnes populárne venovať sa living history, čiže akoby oživovať históriu. Niežeby ste si do práce obliekli historický kostým, počúvali doma len píšťalky a jedli iba kapustové placky bez korenín, keďže zemiaky ešte Vikingovia nepoznali a neexistovali ani rôzne pochutiny, na ktoré sú naše rozmaznané jazyky zvyknuté. Ale pokúsiť sa o niečo podobné môžete. Počas víkendov venovaných living history sa môžete ubytovať v historických stanových táboroch a zahrať sa chvíľu aj na hierarchiu, ktorá vtedy vládla.Skúsiť to môžete, aj keď nešermujete. „Vlna akcií living history sa na Slovensku ešte len začína, v Čechách je to už veľmi vychytené, existujú rôzne skanzeny, kde sú z hliny postavené domčeky a ľudia tam chodia len tak, aj keď tam nie je žiadne obecenstvo. Idú sa tam iba hrať. Celý víkend tam žijú napríklad ako Veľkomoravania," vraví Lukáš. „To je na tom pekné, že sa dá takto zabávať. Videl som Čechov, ktorí tým dosť žijú, no na druhej strane vidno, že to nie je fanatizmus, ale iba žart. Človek si oddýchne od bežného života a robí niečo, čo je úplne iné. Na festivaloch človek odvystupuje, ide si oddýchnuť a potom je v dobovom tábore. Blbneme, ale nikto to neberie supervážne. Ja to stále beriem ako hobby a je choré brať to ako niečo viac. Možno je to trochu aj životný štýl." Alebo aj filozofia, ako hovorí Woden, teda Rado

V historických táboroch pijú medovinu ako Vikingovia, a keď aj pijú kofolu, tak z keramiky. „Minule sme boli na Červenom Kameni a Anička od nás priniesla kuchársku knihu, podľa ktorej sa snažila variť dobové jedlá. Neboli veľmi chutné, rôzne kaše a placky."

Zabíjanie

Či je Lukášovi ľúto za starými časmi, ktoré pozná len z kníh a filmov? „Na jednej strane hej, no asi by som tam neprežil ani deň, lebo som krátkozraký a vtedy okuliare neexistovali." Ciri si zasa nevie predstaviť, že by mala existovať bez sprchy.

Rodičia si už na podivnú záľubu svojich detí zvykli. „Sú radi, že napríklad nefetujem," hovorí Lukáš. Netrúfa si však predpovedať, dokedy ho táto zábava bude držať. „Kladiem si otázku, či ma to raz prejde, alebo či to budem robiť, aj keď už budem mať vnúčatá. Asi najskôr hej. Keď budú po mne, tak sa určite budú mlátiť nejakými drevami. Viem si predstaviť, že ich budem učiť niečo z toho, čo viem. No bojím sa, že budem vyzerať ako blbeček, keď budem učiť svoje deti šermovať v 21. storočí."

ROZHOVOR

Dnes už nejde o život

PETER KOZA (62) je nestorom historického šermu na Slovensku. Vyštudoval síce strojárstvo, ale profesionálnym šermiarskym majstrom je už vyše štyridsať rokov. Spomína na svoje začiatky v minulom režime, keď mohol šermovať len popri zamestnaní. Ako priekopník tohto druhu umenia sa dokonca pričinil o to, že v Slovkoncerte vytvorili špeciálnu komisiu. Inak by s kolegami nemohol absolvovať prehrávky a bez nich to voľakedy nešlo. Vedie a založil skupinu Tostabur - Espadrones, čiže Tovarišstvo starých bojových umení a remesiel.

Čo to znamená, keď sa niekto rozhodne venovať historickému šermu?

Kedysi to bolo jasné. Historickému šermu sa venovali len skupiny, ktoré sa zaoberali predvádzaním šermovania pred divákmi. Dnes už má historický šerm minimálne tri-štyri špecializácie alebo odnože. Takzvaná living history, to sú tí, čo to chcú robiť len fortieľne. Potom sú takí, čo to robia ako divadlo. Bohužiaľ tí, čo to robia fortieľne, sú nepozerateľní, nevedia to predviesť. Česť výnimkám, ak dokážu spojiť oboje. Iní sa zas venujú šermu ako športu. Vytvárajú si ochranné pomôcky a zástupné zbrane, ktorými sa nezrania, no tie činia pohyb nekompatibilným s reálnym šermom, pretože zástupná zbraň, povedzme plastová, sa správa inak ako oceľová. A ochranné pomôcky obmedzujú pohyb. Ešte existujú takzvaní drevári, tí bojujú s drevenými zbraňami v štýle fantasy. Dôležitá je však jedna vec. Povedať, že šermujeme tak, ako šermiari kedysi, to dnes nemôže nikto. Z jedného dôvodu. Na to, aby človek šermoval tak ako v reále, musí mať aj rovnakú mieru stresu. Musí mu ísť o život a musí byť pod tlakom vtedajšej legislatívy. Toto všetko robí boj úplne iným.

Ako sa dochovali jednotlivé techniky boja?

V Európe sa šerm vyvíjal. Je tu síce kontinuita, ale taká vzdialená, že technológie, ktoré sa používali v 16. alebo v 17. storočí, sú kompletne mŕtve. Neexistuje o nich ani náznak živej tradície, na rozdiel od japonského bojového umenia, ktoré sa konzervovalo v stave 16. storočia. Ľudia sa postupne prikláňali k palným zbraniam, šerm sa stával spoločenskou záležitosťou a prešiel plynulo do športového šermu. Ten je odvodený zo súbojového šermu 19. storočia, so staršími technológiami nemá nič spoločné. Pramene o šermovaní sú takmer výlučne literárne, obdobie po 15. storočí je už pomerne slušne doložené a 16. storočie vykazuje už úplný boom, čo súvisí s érou kníhtlače. Výcvikové metódy zo 17. a 18. storočia máme dokonale zachytené. Čím sme menej hlboko v histórii, tým presnejšie vieme rekonštruovať šermiarske postupy. Šerm 19. storočia vieme na 90 percent rekonštruovať presne.

Ako sa špecializujú skupiny historického šermu?

My robíme všetko od starého Egypta až po 19. storočie, ale je pravda, že nie všetci robia všetko. Máme svoje hlavné témy, ktoré robí celá skupina a potom sú také, ktorým sa venuje iba päť-šesť ľudí, napríklad Japonsko. Ale ak si vezmeme stredovek, je to veľmi veľa storočí. Nedá sa povedať, že šermujeme ako v stredoveku, treba upresniť obdobie, aj keď nie presne rok, tak aspoň dve-tri dekády. No tak to, žiaľ, nemôže celkom byť, lebo nikto z nás nemá kostýmy kontinuálne od najstarších čias až po 19. storočie. Väčšinou hovoríme o ranom vrcholnom a pozdnom stredoveku, o ranej, vrcholnej a neskorej renesancii. Dopúšťame sa menších anachronizmov, pretože ten typ muškety, ktorý sa používal na začiatku tridsaťročnej vojny, je iný, ako sa používal na jej konci. Ale nemôžme mať toľko pušiek, sme radi, keď naši mušketieri majú nejakú mušketu. Väčšinou však pokrývame celú éru, niekto má ranú mušketu, niekto neskoršiu. Snažíme sa, aby prehrešok nebol vizuálne zdôrazňovaný.

Vy osobne k čomu inklinujete?

Ja mám problém, že učím. Keď učím práve francúzsku školu 18. storočia, som okúzlený, aké je to úžasné. Potom idem učiť španielsku školu 16. storočia a zase som okúzlený, aká je úchvatná. Neexistuje horší a lepší štýl, existuje len horšie alebo lepšie šermovanie. Hovorievam, že estetika boja je úchvatná s jeho funkčnosťou. Keď gepard beží, tiež sa neusiluje o estetiku, ale aká je to estetika! On beží o život, o prežitie a jeho korisť beží tiež, aby nebola zožraná. A spolu to tvorí jedno úchvatné neuveriteľné divadlo.

Koľko je na Slovensku skupín historického šermu?

Pred tromi-štyrmi rokmi ich bolo okolo sto. Ale hovorí sa, že šermiarske skupiny sa množia delením, takže ich už môže byť aj dvesto. No možno už iba päťdesiat, mnohé skupiny zanikajú, táto činnosť je aj finančne náročná. Stále väčší dôraz sa kladie na kvalitu výstroja.

Koľko stojí výstroj?

Taká obyčajná zbraň, rapír alebo najlacnejšia šabľa, za ktorú sa pomaly hanbíte, vás vyjde asi na šesťtisíc. Taká lepšia stojí okolo pätnásť-, dvadsať-, tridsať- alebo aj šesťdesiattisíc korún. Keď mám byť vystrojený len do jednej doby, mať topánky, ponožky, dobové nohavice, spodné aj vrchné, košeľu, vestu, kabát, klobúk a k tomu doplnky, teda opasok, bandalír, kapsičku, pošvu, prídavnú zbraň, prípadne štít, už sa pohybujeme v astronomických sumách.

Ako dlho už šermujete?

Viete čo, ja to neviem. Chlapci v skupine to vedia, ale skúsim to spočítať. Môže to byť 48 rokov, začal som, keď mi išlo na štrnásty rok.

Takže vás šerm pritiahol už v detstve.

Odmalička som po tom túžil, ale nič také neexistovalo. Keď som mal 17-18 rokov, vytvoril som prvú skupinu, takú neurčitú. Teraz už je všetko jasné, dnešní chlapci si neuvedomujú, že preberajú hotový model. Keď sme začínali, pohybovali sme sa na hranici zákonnosti. Za komunistov akékoľvek spolčovanie, a hlavne na takúto retrospektívnu tému, malo príchuť čohosi keď aj nie priamo protištátneho, tak aspoň nežiaduceho. Takže sme to robili na báze športového oddielu, kde na nás pozerali trocha divným okom, že čo chceme - veď by sme mali pretekať. My sme s tým pretekaním zase neboli veľmi spokojní, pretože to nesplnilo presne naše očakávania. Dodnes si však športový šerm nesmierne vážim. Postupne sa to kryštalizovalo a dnes už existujú rôzne odnože šermu, ktoré majú veľmi rozvetvené, dokonca tvoria internetové štruktúry. Ale to už je mimo mňa.

Ako sa pozeráte na dnešných mladých ľudí, ktorí holdujú living history?

Nesmierne si také veci vážim, lebo každý z nich prispieva svojím dielom priblíženiu sa k šermu. Ale pripadá mi detinské, ak niekto tvrdí, že tá jeho odnož je jedine správna. Všetky sú správne. Niekto kladie dôraz na living history, niekto na divadlo. Ak to niekto spojí, tak je frajer, pretože potom je to fortieľnosť po všetkých stránkach. Ak navyše dokáže účinne poraziť protivníka, hoci len zástupnými zbraňami, je jeho priblíženie sa podstate šermu veľmi intenzívne a pred takými dávam klobúk dole.


Viac informácií o šerme a histórii nájdete na:

www.serm.sk

www.livinghsitory.sk

www.livinghistory.cz

www.vargar.sk

www.tostabur.sk

Výzbroj zoženiete napríklad na:

www.drakkaria.com

www.e-noze.cz

www.sword.cz

Ak chcete navštíviť kelstský skanzen, pozrite na: www.isarno.com

Meč

Je jednou z najstarších zbraní. Slúži predovšetkým ako sečná, ale aj ako bodná zbraň. Bol jednou z hlavných osobných zbraní po celý starovek a stredovek. Až na prelome stredoveku a novoveku ho začali vytláčať ručné palebné zbrane. Meč sa vyrába z kovov a ich zliatin. Celé storočia ho považovali za prestížnu zbraň, ktorej vlastníctvo sa v mnohých ohľadoch považovalo za výsadu.

Sax a scramasax

Túto zbraň poznáme z raného stredoveku z germánskej sféry vplyvu. V slovanskom prostredí sa objavuje len v staršom období - do 9. storočia. Ide o rôzne dlhý (500 - 600 mm) jednobritvový nôž-sekáč, nazývaný sax alebo scramasax, ktorý nahrádzal menej zámožným bojovníkom meč, alebo sa nosil s mečom do páru ako záložná pobočná zbraň.

Šupinová zbroj

Šupinové zbroje sa používali od staroveku až po novovek, napriek tomu zrejme nikdy nedosiahli takú obľubu ako iné typy zbrojí, napríklad krúžkové. Ťažko povedať, prečo to tak bolo, no v každom prípade šupinová zbroj má svoje výhody aj nevýhody. Medzi výhody patrí vysoký stupeň ochrany aj proti vnútorným zraneniam, medzi nevýhody nepohyblivosť, ako aj nemožnosť pokryť rozumne komplikované pohyblivé partie, ako sú lakte a hlava. Materiálom šupín mohlo byť čokoľvek dostatočne pevné a zároveň obnoviteľné - koža, plech, rohovina.

Tkanie na hrebeni

Tkanie na hrebeni, respektíve tkanie na doštičke je veľmi stará textilná technika. Jej výsledným produktom je tkanica, tkaná šnúrka, v minulosti používaná ako ozdoba lemov tuník, ako opasok, uško tašiek a mnohé iné pracovné a ozdobné využitia. Je pravdepodobné, že i starí Slovania, tak ako iné národy v ranom stredoveku techniku poznali a používali na zhotovovanie popruhov i dekoratívnych pások. Výroba tkaníc nie je časovo ani fyzicky náročná činnosť, preto ich využitie predpokladáme takmer u všetkých sociálnych vrstiev.

Ako sa robí vojna

Je slnečné sobotné ráno a na lúke v bratislavskej Ekoiuvente zúri vojna. Tridsaťročná. Teda, chvíľami zúri skôr Peťo Koza, ako ho tu všetci familiárne volajú. Vojna neprebieha podľa jeho predstáv. Hoci inak je šermiarsky majster aj v bežnom telefonickom kontakte galantný ako stredoveký rytier, pri nácviku používa občas tvrdší slovník. Napokon, veď hovorí s vojakmi. Teda akože. Aj vojna je len akože, hraná, predstieraná, pre pobavenie diváka. Úprimne povedané, náhodný pozorovateľ sa musí skôr pousmiať, keď vidí dievčatá a chlapcov v tričkách, kraťasoch a slnečných okuliaroch, ale aj celkom dospelých, zrelých chlapov pochodovať v 21. storočí s kopijami, kordmi a puškami v rytme bubnov, za zvukov fanfár a historických píšťaliek. Hrôzu to nepripomína, skôr hru. „Páni pešiaci, rozostavte terče. Páni arkebuziéri, vpred!" ozýva sa z reproduktorov a Peter Koza chvíľami napodobňuje trúbenie z trúbky, jazdu na koni alebo predvádza dámam, ako sa majú ukloniť, aby to vyzeralo naozaj ušľachtilo. Hoci je tu vekom najstarší, má najviac energie. Keď vyhlási pauzu, mladí prosia, aby šli do tieňa. Peter Koza, horúčavu nevnímajúc, povie len: „Dobre, mne je to jedno" - hoci má na sebe košeľu aj vestu. Raz darmo, stará škola.

Šerm je najmenší problém

„Nacvičujeme predstavenie Bubny a poľnice, ktoré je prierezom bojových techník a druhov vojsk a ich konania počas tridsaťročnej vojny. Je to osvedčené predstavenie, ale príprava je trochu hektická, lebo vstupujeme do sezóny a máme veľa nováčikov," vraví zakladateľ a šéf skupiny Tostabur Peter Koza. Nováčikovia majú ešte veľa rezerv, ale to je prirodzené. „Hlavne tí, čo nemajú skúsenosti z predchádzajúcich predstavení, zápasia s akýmkoľvek problémom. Nie je to len problém šermiarsky, ten je, paradoxne, najmenší, pretože v tomto sa dá oprieť aspoň o aký-taký výcvik a návyk. Skôr nevedia, čo robiť s očami, kam sa postaviť, ako sa tváriť. Je to taký paradox - čím viac ľudí koná dobre, tým ten jediný, ktorý koná zle, je nápadnejší a všetci sa budú pozerať naňho." To, čo vidíme, sú štandardné pechotné zbrane. „Tridsaťročná vojna zaviedla štandard základného vojaka a to bol mušketier, ktorý strieľal z muškety, a pikanier, bojovník s dlhou pešiackou kopijou. Popri nich bolo množstvo čiastkových vojenských typov ako štítonoš, bubeníci, zástavníci a rôzne iné profesie, ktoré dopĺňali celkový stav na fungujúcu jednotku." Ak si predstavenie vychutnáte na niektorom z hradov aj s ozajstnými koňmi a historickými kostýmami, dojem bude dokonalý.

Páni pešiaci, vpred!

Lúkou sa opäť rozlieha stredoveká hudba a hlas z reproduktora vraví: „Armáda, predovšetkým však jazda a dôstojnícky zbor, stále ešte prináležali k spoločenskej špičke a regrutovali sa najmä spomedzi šľachticov. Na svoje povolanie sa pripravovali s poslednými dozvukmi rytierskej romantiky a galantnosti, najradšej za prítomnosti krásneho pohlavia." „Krásne pohlavie!" dá Peter Koza pokyn šermiarkam vo svojej skupine a ukáže im, čo majú robiť. „Hoci sa vojna viedla so všetkou bezohľadnosťou, zachovávali si aj nepriatelia vo vzájomnom styku zdvorilosť a dokonalé vystupovanie. V mieri, ako aj vo vojne, boli predovšetkým gavaliermi." Do popredia zase vystúpia píšťalky a lutny a máte pocit, že ste sa ocitli v niektorom z minulých storočí. Peter Koza každú chvíľu zastavuje predstavenie a radí nováčikom, čo majú robiť, ako sa majú tváriť. Prispieva technickými pripomienkami. Tu mala byť napríklad vrava a výkriky, ale on nič nepočul. Alebo kolega, púšťajúci nahrávku, pustil namiesto záveru začiatok. „Už mal byť záver, veď by sme začali hrať celé predstavenie odznova," kričí Peter Koza. Kolega sa bráni, že nepočul výstrel, ktorý mal zaznieť. Hoci z muškety sa zadymilo. „To je jedno," kričí ten, čo mal umrieť. „Ja umriem tak či tak, hoci aj na infarkt, keď zbraň nevystrelí." Všetko je teda jasné. Záver sa opakuje. „Páni jazdci, páni pešiaci, vpred!"

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Vlastný biznis? S kvalitným účtom sa živnosť rozbieha ľahšie
  2. Nestarnú, ale dozrievajú
  3. Policajti bili študentov, chceli sme ich podporiť
  4. Tri základné kroky: Ako sa starať o pacienta s inkontinenciou
  5. 5 prekvapivých vecí, ktoré menia náš svet a ani o tom nevieme
  6. Rýchly úver sa dá získať aj bez zložitých zmlúv
  7. Dajme ojazdeným pneumatikám druhú šancu. Nič nás to nestojí...
  8. Sloboda na Slovensku oslavuje 30 rokov
  9. Noc divadiel má okrúhle výročie a je v znamení Nežnej revolúcie
  10. Už iba dnes: Predplatné SME.sk za mimoriadnu cenu
  1. Vlastný biznis? S kvalitným účtom sa živnosť rozbieha ľahšie
  2. Rýchly úver sa dá získať aj bez zložitých zmlúv
  3. Dajme ojazdeným pneumatikám druhú šancu. Nič nás to nestojí...
  4. Róbert Boženík je nový patrón školského turnaja McDonald's Cup
  5. Sloboda na Slovensku oslavuje 30 rokov
  6. O2 opäť pripomína, že sloboda nie je samozrejmosť
  7. Čo funguje v českom obchodnom registri lepšie ako na Slovensku
  8. Hodnotenie profesionála: Aká je dovolenka v Thajsku?
  9. Noc divadiel má okrúhle výročie a je v znamení Nežnej revolúcie
  10. Už iba dnes: Predplatné SME.sk za mimoriadnu cenu
  1. Už iba dnes: Predplatné SME.sk za mimoriadnu cenu 10 908
  2. Hodnotenie profesionála: Aká je dovolenka v Thajsku? 10 256
  3. Vysokoškolský bedeker: Na ktorú univerzitu poslať prihlášku? 9 857
  4. Kedy sa vám jazda na LPG oplatí, ako servisovať a kde netankovať 9 026
  5. Ako efektívne doplniť železo? Odpovedá MUDr. Radovan Juríček 7 636
  6. 5 prekvapivých vecí, ktoré menia náš svet a ani o tom nevieme 7 588
  7. 5 najúčinnejších tipov, ako sa zbaviť bolesti hlavy 5 200
  8. TOP pätnásť miest v Spojených arabských emirátoch 4 903
  9. Príbehy z raketovej základne, ktoré ste nikdy nemali počuť 4 331
  10. Denisa Fedáková: Štyridsiatka nie je vôbec prekážkou 3 833