Ako je to s tým jedenástym septembrom?

Okrem útoku na newyorské Dvojičky 11. septembra 2001 som sa 11. septembra narodil, 11. septembra som v televízii TA3 dostal po prvý raz možnosť ísť do štúdia, takisto 11. september odštartoval moju kariéru vojnového spravodajcu, keď ma poslali do Afganistanu spravodajsky pokrývať prvý vojnový konflikt. Jedenásty september je pre mňa dňom narodenia, dátum, ktorý ovplyvnil moju profesionálnu kariéru, dokonca na svoju osemnástku som dostal zlatý prívesok od mojej tety Eleny - a na tom prívesku boli Dvojičky. Mám teda tri veci, ktoré sa v mojom živote spojili - nie som poverčivý, ale...

Je práca vojnového reportéra naozaj vždy len dramatická?

Niektoré situácie sú dramatické a niektoré nie sú až také dramatické, ako na prvý pohľad vyzerajú. Pri tejto práci však, okrem nebezpečenstva, existujú aj iné faktory, ktoré ovplyvňujú výsledok. Pokiaľ ide o prácu vojnového reportéra, sem patrí určitý stupeň subjektivity. Ak človek pôsobí na jednej strane frontovej línie, vidí konkrétne utrpenie, osudy ľudí si ho získavajú, dotýkajú sa ho, ovplyvňujú výsledok jeho práce. Myslím si, že drvivá väčšina vojnových reportérov sa tomu bráni, odmieta si to pripúšťať, snaží sa udržať si odstup a podávať čo najpresnejšie informácie. Bohužiaľ, subjektivite sa nedá vyhnúť a už vôbec nie pri práci vojnového reportéra, ktorý vidí len úzky výrez konfliktu. Stáva sa, že niektorí reportéri, sledujúci jeden konflikt dlhší čas, začínajú byť obviňovaní zo zaujatosti. Vtedy treba povedať „dosť" a treba skončiť.

Naberie niekedy reportér optiku domácich?

Myslím si, že áno. Je to vidieť aj v Európe, pri konflikte v bývalej Juhoslávii, ako rozdielne ho pokrývali ruské a západoeurópske médiá. Pochopiteľne, tie ruské nie sú až také slobodné a už vôbec nie teraz - je tam, tuším, iba jedno slobodné rádio. Ale zreteľné to bolo aj počas vojny v Iraku. Americké médiá, napriek tomu, že ide o jednu z mediálne najslobodnejších krajín na svete, boli ovplyvnené spoločenským tlakom. Ako príklad uvediem New York Times, liberálne noviny, ktoré kritizujú Georgea Busha. Je šokujúce porovnať ich rétoriku zo začiatku vojny v Iraku a potom neskôr, keď sa zistilo, že v Iraku nie sú zbrane hromadného ničenia. Tam som si prvýkrát uvedomil, že aj americké médiá, ktoré sú najliberálnejšie, majú najviac peňazí a najviac skúseností, môžu v určitom momente zlyhať.

Reagovali ste niekedy „nepredpisovo"?

Mám príbeh zo severného Afganistanu, kde som sa usiloval zachrániť vojaka. Je to dilema vojnového reportéra, či má zasahovať do udalostí, alebo nie, či ich má len sledovať a podávať informácie, alebo aj v hraničnej situácii zasiahnuť do behu udalostí. Stalo sa mi, že som sa nechal uniesť: v rieke sa začal topiť vojak Severnej aliancie, a keďže som bývalý plavec, skočil som za ním. Rozrušilo ma to. V ten deň som nebol schopný pokračovať v práci bez toho, aby sa na mne neprejavovali emócie. Je to príbeh, s akým sa reportéri stretávajú každý deň. Vidia deti, ktorým zahynuli rodičia, alebo deti, ktorým mína odtrhla nohy. Pochopiteľne, že to ovplyvňuje, reportér má väčšie sympatie k ľuďom, s ktorými sa stretáva a ktorých vidí trpieť.

Blízky východ je pre médiá zrejme príťažlivejší ako Afrika...

Napríklad aj to, že USA zasiahli v bývalej Juhoslávii, bola práca novinárov, ktorí upozornili na zločiny, dejúce sa v Bosne a Hercegovine. Vzbudili záujem verejnosti. O to isté sa usilovalo niekoľko prominentných amerických novinárov v súvislosti so Sudánom. Chceli upozorniť verejnosť a vládu, a napriek tomu sa im to nepodarilo. Pritom v Sudáne je oveľa viac obetí, dejú sa tam väčšie zločiny a jednoznačne ide o genocídu. Dospel som k názoru, že možno ide o rasizmus. Skôr sa priblížime ku konfliktu, kde sú obeťami ľudia, s ktorými sa vieme stotožniť. Konflikt v Kongu z deväťdesiatych rokov mal milióny obetí a zostal mimo záujmu verejnosti. Väčšinou sa ani nevie, že tam bola nejaká občianska vojna, prípadne, že išlo o konflikt, do ktorého boli zapletené aj okolité štáty. Konfliktom v Kongu, Libérii či Sierra Leone sa médiá nevenovali tak ako konfliktom v Iraku, Afganistane alebo v Izraeli.

Kedy prichádza čas opustiť profesiu vojnového reportéra?

Poznám ľudí, ktorí skončili veľmi skoro. Keď je človek mladší, je slobodnejší, keď si založí rodinu, vplýva to na neho úplne inak. Sú prípady ako fotograf James Nachtwey alebo reportér Mohsin Abbás, ale aj iní veľkí vojnoví reportéri, ktorí dokázali prežiť toto zamestnanie a stále ho vykonávajú na vysokej profesionálnej úrovni. Je to dôkaz, že sú ostražití a stále vedia rozlíšiť situáciu, do ktorej sa oplatí ísť a je pri nej šanca, že sa dá prežiť, a situáciu, ktorá je bezvýchodisková. Na druhej strane - niektorým reportérom sa stáva, že si začnú myslieť, že sú v bezpečí, že sa im nemôže nič stať, preženú to a tam sa chyba robí iba raz.

Ako táto profesia ovplyvňuje súkromie?

Veľmi. Nechcem byť sentimentálny, ale viem si predstaviť, čo prežívala moja mama, aké ťažké to pre ňu muselo byť. Vážim si, že mi napriek tomu nikdy nepovedala: nechaj to. Keď som chcel ísť a bavilo ma to, podporovala ma v tom. To isté sa týka aj mojej manželky. Teraz už necestujem toľko ako predtým, ale v roku 2006 som strávil na cestách sedem mesiacov z dvanástich. Bol som v krajinách ako Libéria, Kongo, separatistický región Gruzínska Abcházsko, Irak, Sierra Leone a ešte aj Kosovo. Boli nebezpečné nielen pokiaľ ide o konflikty, ale Afrika - tá je nebezpečná aj pokiaľ ide o choroby. Manželke sa moje časté cesty príliš nepozdávali, a tak som v roku 2007 bol na nich už len tri mesiace a tento rok som ešte nikde nebol. Ponúk je menej ako v minulosti. Keď človek robí pre slovenský alebo český trh, záujem sa postupne zmenšuje. Ľudia začínajú byť z informácií o konfliktoch unavení, už nie je taký dopyt.

Je výhodné poznať históriu a kultúru pozorovanej krajiny?

Poznanie dáva väčšiu šancu na prežitie, pretože sú veci, ktoré urážajú cudziu kultúru a sú neakceptovateľné. V Kábule začnú byť muži veľmi agresívni, keď reportér sníma ženy v burkách. Môže ho to stáť fyzický útok. Keď chce získať zábery žien, musí si nájsť nenápadné miesto alebo sa tváriť, že sníma muža. V Kongu sme mali obrovský problém dostať vôbec ľudí pred kameru. Naše auto obklopili šege, deti ulice, a vyhrážali sa, že nám rozbijú auto a zbijú nás. Musíte hľadať cestu, ako sa k ľuďom dostať, vedieť, čo je rešpektované a čo nie. Práca v konžskej Kinshase bola pre mňa najťažšia pre agresivitu ľudí, aj kvôli policajtom, ktorí nám znemožňovali prácu.

Aký je váš postoj k sociálnej nespravodlivosti?

Môj dobrý kamarát, reportér z Konga, mi povedal, že tamojší ľudia sa bránia kamere aj preto, že sa hanbia za svoju chudobu. Uvedomujú si ju a majú pocit, že sú ako zoologická záhrada. Že tam prídeme, nasnímame si obrázky, zarobíme na tom obrovské peniaze, odídeme preč a oni z toho nič nemajú. Chudoba je tam naozaj neuveriteľná, napríklad v čase, keď sme boli v Kongu, mesačný plat policajta tam bol desať dolárov a výplatu od vlády nedostali štyri mesiace. Policajti začali rabovať obchody, vznikali tam vzbury. Jednou z výhod práce reportéra je, že môže upozorniť na problémy a dúfa v nápravu. Vytvorili sme sociálny dokument o deťoch ulice pre nezávislé kiná. Veril som, že im pomôže vzbudenie záujmu v Európe alebo aj na našom Slovensku, kde si žijeme vysoko nad svetovým priemerom. Nie je to jednoduché, ale vždy máme zámer ovplyvňovať svedomie ľudí, alebo si to aspoň navrávame.

Ako vyzerala vaša cesta k profesii reportéra?

Keď som sa stal vojnovým reportérom, kamaráti mi začali pripomínať príhody, podľa ktorých oni vraj už dávno vedeli, že sa budem venovať tejto profesii. Keď sme sa hrali na vojakov, údajne som predstieral, že mám v rukách kameru, ale ja si to nepamätám. (Smiech.) V skutočnosti to bola zhoda okolností. Bol som v správnom čase na správnom mieste. Aby som nebol prehnane skromný: musel som dokázať, že na to mám. Po prvej úspešnej ceste ma posielali na ďalšie. Správny čas a miesto spočívali v tom, že práve vznikala spravodajská televízia TA3. Som presvedčený, že odvtedy žiadna televízia pravidelne nevysiela reportéra na miesta bojových konfliktov a nesleduje systematicky krízové situácie vo svete. Okrem Afganistanu, Iraku a Kuvajtu ma vyslali aj do Izraela, spravodajsky som pokrýval rukojemnícku drámu v divadle v moskovskej Dubrovke. Aj napriek tomu, že neboli peniaze, bola v televízii vôľa, aby som cestoval, aby sa robila žurnalistika, aká - podľa mňa - na Slovensku veľkú podporu nemá a v podstate možno ani neexistuje. Môj kúsok šťastia spočíval v tom, že reportér, ktorý dostal ponuku ako prvý, ju odmietol.

Reportéra asi neunavuje cestovanie...

Cestovanie ma vždy bavilo. Predtým som sa aktívne venoval športu - plávaniu a vodnému záchranárstvu. Cestovali sme na preteky do takých krásnych krajín ako Austrália, Nový Zéland, Malajzia alebo Juhoafrická republika. Keď som študoval na vysokej škole, prerušil som na rok štúdium a išiel som sa pozrieť do Izraela. Po pár mesiacoch som odišiel do Veľkej Británie, tam som sa chcel naučiť dobre po anglicky. Len čo som skončil učiteľský odbor telesná výchova - dejepis na FTVŠ a na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, vedel som, že nechcem učiť. Vlastne to ani nebolo ekonomicky možné, preto som začal - teraz to zosmiešňujem - predávať vysávače. K čistiacim technológiám som však nemal žiadny vzťah. To bolo posledný raz v živote, keď som robil prácu, čo ma nebavila. Do TA3 si ma Zdeněk Šámal vybral preto, že som navštívil mnohé krajiny, žil som v Izraeli a vedel som po anglicky. Mal som byť akože „odborník na Blízky východ".

Aké vlastnosti sú výhodné pre vojnového reportéra?

Myslím si, že nepanikárim, že dokážem zvážiť situáciu, že dokážem komunikovať a že sa nebojím nových výziev, chcem spoznávať niečo nové.

Pri čom sa vám najlepšie oddychuje od práce ?

Pri športe a knihách. Najmä historických, história bola vždy mojím koníčkom. Veľkou výhodou je, že som sa presťahoval do USA. Ohúrila ma úroveň niektorých tamojších knižníc. Uvedomil som si, že všetky knihy, ktoré za niečo stoja, sú preložené do angličtiny. Na Slovensku v knižniciach nemajú novinky, v Amerike ľudia knižnice sponzorujú, majú kvalitný fond. Zaujíma ma teda šport, čítanie a dobré reštaurácie.

Žijete v USA. Sledujete dianie na Slovensku?

Pochopiteľne, sledujem Slovensko každý deň cez internet. Čo sa deje, aké sú správy. Stretávam sa so Slovákmi a môžem povedať, že sa rozprávame o Slovensku možno častejšie ako vtedy, keď sme tu žili.

Ste v USA dôkladne udomácnený?

Jeden český emigrant mi povedal, že nie je doma ani v Amerike, ani v Česku, ale v lietadle. Niečo pravdy na tom je. Som tam štyri roky. Slovensko vždy bolo a bude číslom jeden, ale vždy si ho zidealizujem a keď sem prídem, vidím veci, na ktoré som zabudol a ktoré ma predtým hnevali. Stále sa cítim doma na Slovensku, ale zvykol som si žiť v Amerike. Vidím pozitíva aj negatíva oboch krajín.

Aké sú podľa vás mínusy americkej kultúry?

Ľudia ju často vnímajú ako povrchnú. Študoval som však na Bostonskej univerzite videoprodukciu a chcel by som zdôrazniť, že existuje veľmi kvalitná scéna nezávislých amerických filmov, nikdy však do Európy neprišli. Hollywoodske filmy nie sú obrazom Ameriky. Pochopil som, že Amerika má viacero vrstiev. Úplne iné zážitky som mal v univerzitnom meste Ann Arbor v Michigane, kde som stretol veľa ľudí, ktorí ma doslova šokovali vzdelanosťou, iné zážitky mám z Bostonu, ktorý sa podobá európskemu mestu, úplne iné zážitky som získal v Kalifornii. Negatívne je rozšírená povrchnosť a matéria. Je to krajina krutá v tom, že keď človek padne na dno, veľmi ťažko sa z neho dostane. Nikto mu pomocnú ruku nepodá. Na druhej strane - je to krajina možností. Každý má možnosť stať sa úspešným. Aj dieťa z chudobnej rodiny sa môže dostať na najlepšiu univerzitu. Mechanizmus motivuje k neuveriteľným výsledkom. Tvrdo sa tam pracuje. Svoju ženu právničku som donútil odísť z firmy, pretože počet jej odpracovaných hodín bol naozaj šialený.

Ako sa vám tvorili nespravodajské filmy?

Vytvoril som len dva krátke filmy. Jeden bol vyše dvadsaťminútový, druhý mal asi sedem minút. Išlo o vyrozprávanie príbehu, bola to úplná fikcia, písal som aj scenár, dialógy, robil som réžiu, bavilo ma to. Je to nakrútené na trojčipovej mini DV kamere, na Highdefinition 1, takže to nie je filmový pás, ale mali sme osvetlenie, všetky podmienky. Vnímal som to ako koníček, nie perspektívu. Poslal som film na nejaké festivaly a čakal som, kedy mi ten Spielberg zavolá, ale nestalo sa. (Smiech.)

Máte svoju vysnívanú krajinu a tému?

Keď sa ma ľudia pýtajú, čo chcem, odpoviem, že svätý pokoj. (Smiech.) Chcel by som cestovať. Ako kontinent ma zaujala Afrika a myslím si, že som podcenil Latinskú Ameriku. Tam mám čiastočne precestovanú len Brazíliu a Honduras. Z Afriky mám vybrané nejaké témy, ktoré by sa dali zaujímavo spracovať. Len by na to bolo treba zohnať peniaze. Nie som manažér, neviem presadiť vlastné projekty, som skôr typ, ktorý to dotiahne, keď niekto vybaví technické a organizačné veci. Mojím jasným konkrétnym cieľom v Afrike je téma z Libérie - problémom je tam slepota. Ľudia nemajú na základné operácie ako katarakta, nemajú na okuliare, aby si opravili zrak. Keď v chudobnej spoločnosti stratíte zrak, nemôžete pracovať a nik sa o vás nepostará. Chcel by som o slepote v Libérii vytvoriť dokument, aby si ľudia uvedomili, ako môže stodolárová operácia katarakty zachrániť niekomu existenciu.

Autor: Zuzana Belková