ej školy v Kollárove. „Dávať príkazy je pre učiteľov pohodlnejšie.“
Pani Nagyová sa zapojila do projektu Krok za krokom nadácie Škola dokorán. Dnes je v Kolárove prvá várka detí odchovaných týmto projektom - sú z nich piataci. Štyri roky sa učili spolupracovať v skupinkách, rozdeliť si úlohy. Pomôckar sa staral o materiál, zapisovateľ zaznamenal riešenie úlohy a výsledok práce, hovorca referoval ostatným a radil sa s učiteľom, keď deti narazili na problém.
Zaujímavým prvkom projektu sú ranné komunity, kde sa deti delia o svoje starosti, upokoja sa a takto sa pripravia na vyučovanie. „Aj ja som sa pritom musela naučiť veľa nového. Niekedy ešte miešam staré metódy s novými,“ hovorí pani Nagyová. „Tento prístup si vyžaduje dôkladnú psychologickú prípravu.“
Kedysi platilo pravidlo - keď hovorí učiteľ, musí žiak mlčať a počúvať. „Myslím si, že treba dieťa nechať, aby povedalo svoj názor - ak hovorí k veci. Ale učiteľ musí odhadnúť, prečo sa dieťa chce vyjadriť.“ Keď je niektoré dieťa s úlohou hotové skôr ako ostatné, treba mu dať novú prácu, aby bolo stále zaujaté a nerušilo ostatné. „Toto je to Krok za krokom - tolerovať každému jeho pracovné tempo a s pomalšími pracovať aj individuálne, ak je to potrebné,“ vysvetľuje Žofia Nagyová.
Deti sa hodnotia slovne alebo percentami a rodičovské združenia sa odohrávajú v trojici: žiak, učiteľ, rodič. Spoločne sa dohodnú, kde by ešte dieťa mohlo pridať, v čom mu treba pomôcť. Ak sa rodič dopredu ohlási, môže sa prísť pozrieť aj na vyučovanie.
A čo si myslia o deťoch z alternatívnych tried učitelia vo vyších ročníkoch? „Sú takí, čo s nimi nemajú problémy a veľmi ich chvália, ale aj takí, ktorí si s nimi nevedia poradiť. Myslím si, že deti vedia, koho si majú vážiť. Musíte si ich rešpekt jednoducho získať,“ hovorí Žofia Nagyová. (gal)
