ého v Bratislave, spoluautor Milénia a autor knihy Alternatívne školstvo. „Nemôžeme predpisovať látku, metódy i hodiny a ísť podľa jednej schémy. To nie je pokrok. Pokrok je v tom, že máme slobodu hľadania, možnosť vytvoriť inú školu.“
Podporujú sa u nás alternatívne štátne školy?
„Sme za to, aby tieto školy boli a aj sú. Na Slovensku máme 120 škôl alternatívneho typu, či už oficiálne, alebo neoficiálne, a väčšina týchto škôl je štátnych. Trošku narážame na odpor na ministerstve školstva pri alternatívnych materských školách, ale aj to sa iste časom zmení.“
V susedných Čechách sa ale alternatíve darí oveľa viac. Prečo?
„Má to viac príčin. Napríklad naša vyhláška z 93. roku nie je dobrá. Treba ju inovovať, mala by umožniť zakladať viac alternatívnych škôl a s menšou administratívou. Nie je to však také jednoduché - štát musí garantovať, že dieťa aj v tejto škole dosiahne výsledky. Alternatíva nemôže ísť nadivoko. Keď štát dáva do niečoho peniaze, mal by mať nad tým kontrolu.“
A má ju? Vie sa, aká je úroveň našich alternatívnych škôl, je o tom nejaká štúdia?
„Máme merania, že v niektorých alternatívnych školách sa deti naozaj naučili menej pamäťových vecí. Inšpektori povedia, treba ich zrušiť. Lenže tá škola mohla urobiť s deťmi niečo iné, napríklad veľmi zvýšila ich motiváciu, sebavedomie, s väčšou chuťou robia úlohy, aj keď vedia menej. Čo je však viac? Vedieť v štvrtej triede násobiť zlomky krížovým pravidlom a o dva roky neskôr to zabudnúť? Alebo to, že dieťa má väčšiu motiváciu, sebavedomie, chuť učiť sa?“
Ako môžu rodičia zistiť, či je alternatívna škola dobrá? Často majú len minimum informácií, niekedy sa alternatívy, alebo už len toho slova, boja.
„V zahraničí je poradovník úspešnosti škôl a každý rodič presne vie, na čo škola kladie dôraz - na umenie, matematiku, prírodné vedy - a aká je v tom dobrá. To u nás naozaj chýba. Nemáme spätné informácie. Rodičom nestačí to, čo im povedala suseda. Musíme začať robiť štandardy, merať úroveň škôl.“
Ale štandardy nie sú a možno ešte dlho nebudú. Ako teda rodič zistí, či má škola dobrú úroveň?
„Môže prísť na vyučovanie, všímať ši žiakov, učiteľov. Ale z toho asi nebude vedieť posúdiť úroveň školy. Tu by mohla pomôcť rada školy, ktorá má zo zákona veľké právomoci a mala by byť taká autonómna, že si zistí, čo si myslí inšpekcia, čo rodičia, učitelia a deti, a na základe toho povedať: táto škola je dobrá, lepšia ako susedná. Inú cestu zatiaľ nevidím. “
Myslíte si, že je u nás už alternatívnych škôl dosť, alebo by ich malo byť viac?
„Bol by som rád, keby ich bolo ešte viac. Myslím si, že v učiteľoch je veľa tvorivosti a chceli by vdýchnuť svoju tvár škole či vyučovacej hodine. Nemali by sme ich brzdiť, ale podporovať, aby pokračovali ďalej. Chcel by som, keby neexistoval pojem alternatívna škola, keby každá škola bola taká svojská a originálna, že by už neexistovala alternatíva k starej, memorovacej a direktívnej škole.“
Alternatívne školy musia prebera osnovy tradičných škôl. Dá sa vôbec spojiť to množstvo učiva s chuťou detí učiť sa a mať školu rád?
„Ten spor vedieme už dlho. Lebo škola, to nie je len zábava a hra, nie je len o tom, aby deti do nej rady chodili. Nič sa nesmie prehnať do krajnosti. Často hovorím, že potrebujeme nového Komenského, ktorý by dokázal spojiť naše príšerne nabité osnovy s tým, aby dieťa malo školu rado a rado sa učilo.“
SOŇA REBROVÁ
