V robote som mala kolegyňu , ktorej po roku 1968 emigrovala dcéra do Kanady.
V časoch totality sa s tým veľmi nedalo chváliť, ale každý z kolegov o tom vedel.
My mladší sme emigrantke aj tak trochu závideli, hlavne to, že sa dostala do sveta, ktorý bol pre nás už nedostupný.
Pamätám si, aká bývala moja kolegyňa smutná, keď dlhšie nevedela nič o dcérinom osude a aká bola veselá, keď prišiel list a v ňom boli dobré správy.
Jej dcéra si v Kanade porobila školy a našla si tam aj dobrého manžela. Kolegyňa neskôr s manželom vycestovali za ňou a spoznali aj svojich dvoch vnukov. V tých časoch som to vnímala síce chápavo, ale nevedela som si predstaviť, že sa do podobnej situácie dostanem aj ja.
Naša dcéra sa taktiež v roku 1999 odsťahovala do Kanady. Samozrejme, už legálne.
Vydala sa za svoju detskú lásku a vyštudovala tam aj univerzitu.
Pri nedávnej spomienke na bývalých kolegov som si uvedomila, aký obrovský rozdiel je vo vzájomnej komunikácii a informovanosti rodičov
o svojich deťoch po tridsiatich rokoch. Moja kolegyňa bola odkázaná na listy s fotografiami vnukov a sporadické telefonáty s dcérou. Ja si s dcérou píšem každý deň cez Skype a cez víkendy sa vďaka kamere aj vidíme.
Vidím jej kuchyňu, koláč, ktorý upiekla, záhradu a podobne. Nový recept či fotka sa bleskovo presunú do Kanady a opačne.
A pritom som nespomenula mobilné telefóny, ktoré úžasne uľahčili spojenie medzi ľuďmi, ale aj zrýchlili náš život.
Z našej malej dedinky Behynce máme spojenie nielen s našimi najbližšími, ale aj s priateľmi a známymi bývajúcimi kdekoľvek.
A navyše vedomosti a novoty sa nám každodenne priam núkajú na prečítanie a cvičenie si pamäti.
Som nesmierne rada, že som sa v seniorskom veku naučila používať internet.
Vrele to odporúčam každému, kto sa nechce uzatvárať pred svetom.
Autor: Ľudmila Oravcová, stavebná technička
