Hod kladivom v minulosti nepatril medzi domény našej atletiky – vďaka čomu sa v posledných rokoch stal jej silnou disciplínou?
„Myslím si, že je to otázka generácie. Ja som síce bol v juniorskom veku len priemer (deviaty na juniorských MS 1996 a piaty na ME 1999 do 22 rokov – pozn. red.), ale Martina Danišová a Miloslav Konopka patrili medzi najlepších na svete. Prechod do seniorskej kategórie je veľmi zložitý, no my sme ho prežili. Vydržali sme, kladivo nás stále baví a ďaleko nám lieta. Kiežby to raz platilo aj o tých, ktorí nás nasledujú, napríklad súrodenci Lomnickí.“
Asi sa nedá hovoriť o jednej škole, že...
„V žiadnom prípade. Každý sme od iného trénera, inak a inde trénujeme. Vídame sa len na sústredeniach, a tie nebývajú častejšie ako raz za rok.“
Čo vás viac teší: šesť víťazstiev v šiestich tohtoročných pretekoch alebo to, že sa váš výkon roka už v máji začínal osmičkou?
„Oboje. Nebol by som proti, keby som vo víťazstvách pokračoval až do olympiády, no zatiaľ som sa nestretol s absolútnou svetovou špičkou. Najviac ma teší vyrovnanosť výkonov. S výnimkou rodnej Trnavy, kde som nastúpil krátko po prílete z pretekov v Brazílii, som vyhral hodmi v rozpätí iba čosi vyše pol druha metra. V porovnaní s vlaňajškom mám vyrovnanejšiu formu a aj o čosi kvalitnejší najlepší osobný výkon.“
Okrem vás zatiaľ prehodil osemdesiatku len Maďar Pars a dvaja Bielorusi. Ako keby ste sa všetci báli naplno rozkrútiť kladivo, aby forma v sezóne olympijských hier nedošla privčas.
„Nebojte sa, ešte tento mesiac sa s výkonmi za 80 metrov rozsype vrece. Do Pekingu pôjdu s aktuálnou osemdesiatkou dvanásti, ba možno aj pätnásti. Pokiaľ ide o mňa, určite formu nedusím. Dokonca by som rád hneď na začiatku leta postrašil súperov ďalekým hodom. Ja vždy hádžem na maximum. Nemám na to, aby som si zahrával a špekuloval.“
Martina Danišová v tomto roku hádže v pretekoch ďaleko, ale v tréningu ešte ďalej – aj vy patríte medzi tých, ktorí dosahujú v príprave lepšie výkony ako na mítingoch?
„To veru nie. V tréningu nehádžem s plným úsilím, sústreďujem sa na techniku pokusov. Málokedy prehodím 75 metrov.“
Úspechov vám pribúda, no osobný rekord 81,81 m, ktorý je zároveň slovenským, ste nezlepšili už päť rokov.
„Vtedy mi ani vo sne nenapadlo, že tak dlho vydrží.“
Skúsite naň zaútočiť v stredu v Ostrave alebo počkáte pár dní a štýlovo ho prekonáte tam, kde sa zrodil: na Odložilovom memoriáli v Prahe?
„Čím skôr padne, tým lepšie. Som rád, že za kvalitnou súťažou nemusím ďaleko cestovať. Ostravčania organizujú veľmi dobrý míting, ktorý má peknú divácku kulisu a patrí medzi moje najobľúbenejšie. Slovenský rekord som v roku 2003 utvoril vo výbornom kruhu na vedľajšom štadióne pražskej Julisky, ale ten už neexistuje. Kruh na hlavnom štadióne je naopak mizerný.“
Budete sklamaný, keď rekord do týždňa nepadne?
„Na žiadne preteky nenastupujem s tým, že idem prekonať rekord. Vyžaduje súhru viacerých priaznivých okolností: počasie, konkurenciu, kulisu, kruh, pohodu... Rád by som cestoval do Pekingu s kvalitnejším rekordom, ako mám dnes. Keby sa však dal naplánovať, tak si ho naplánujem na olympiádu.“
Ktoré preteky kariéry pokladáte za životné?
„Určite lanské majstrovstvá sveta v Osake. Z každej stránky: ako som sa prvým pokusom kvalifikoval do finále, ako som sa v ňom dostal do osmičky a ako som bol v rozhodujúcej chvíli schopný podať najlepší výkon roka a vybojoval bronz.“
Akým umiestením na olympiáde by ste ho tromfli?
„Minimálne bronzom. V Pekingu však budem spokojný aj v prípade, že skončím rovnako ako v Aténach, teda siedmy.“
Atletický expert Luciano Barra vás tipuje na bronz.
„Vážne? Dúfam, že ho nesklamem.“
Nechýba vám zimné sústredenie v Juhoafrickej republike?
„Po dobrých lanských skúsenostiach som tam chcel ísť znova, no nemal som s kým, preto som radšej ostal trénovať v Dallase. Vybrať sa sám, by bol nezmysel. Vrhač potrebuje sparringpartnera.“
Kto ním je počas vášho letného pobytu v Trnave?
„Guliar a diskár Daniel Vanek, býva kúsok odtiaľto, v Dolnej Strede. V júli pôjdeme spolu aj na sústredenie do českého Nymburku. Po ňom ma čaká už len záverečné v japonskom Koči. Vlani som sa tam skvele pripravil na majstrovstvá sveta, teraz by som to rád zopakoval pred pekinskou olympiádou.“
Naši rodáci boli šampióni
Kladivo malo na olympijských hrách premiéru pred 108 rokmi, v Paríži 1900. Slovenský kladivár sa však na hrách po prvý raz objavil až o sto rokov neskôr: v Sydney 2000. Dokonca hneď dvaja: Libor Charfreitag (30. miesto – 75,52) a Miloslav Konopka (32. – 70,55).
Pred štyrmi rokmi v Aténach skončili podstatne lepšie: Libor Charfreitag bol siedmy (77,54) a Miloslav Konopka pätnásty (76,16).
Slávni kladivári sa však na Slovensku rodili už aj oveľa skôr, akurát že reprezentovali Maďarsko: v Košiciach v roku 1917 narodený Imre Németh získal na OH 1948 zlato a 1952 bronz a senecký rodák József Csermák vyhral kladivo na OH 1952 ako vôbec najmladší kladivársky šampión histórie (mal vtedy 20 rokov a 161 dní).
(mo)
