ej zmluvy, ešte predtým, ako na scénu vstúpil doktor Husák, ktorý zakázal ďalšie rozširovanie legendárneho časopisu Echo bratislavských vysokoškolákov a definitívne uzavrel hranice so slobodným svetom.

Vtedy mal mladý hudobný vedec a redaktor Echa Ivan Marton len 24 rokov. Spolu s hraničnými závorami sa preňho a pre celú generáciu začínajúcich talentovaných ľudí s vlastným názorom zavreli nadlho všetky okná do Európy,ktoré mladé Echo štyri roky otváralo smelšie ako iní.

Ako ste sa ocitli v kruhu redaktorov Echa?

Všetci už na to zabudli, ale ja som sa medzi nich votrel. V roku 1966 bola vo Véčku diskusia, kam prišli len štyria redaktori Echa, a sadli si za vrch stola. No a ja, čo som dovtedy uverejnil v Echu len jeden a pol článku, sadol som si medzi nich. Šéfredaktor Peter Zeman bol vždy veľmi slušný človek, nenašiel odvahu, aby sa ma opýtal, čo tam vlastne hľadám, a nevyhodil ma odtiaľ. Keď som dostal otázku ako redaktor Echa, suverénne som hneď všetkým spôsobil problém. Otvorene som totiž vyhlásil, aké je to hrozné, keď má Echo taký prísny tlačový dozor, že vždy vyhodí polovicu čísla. No ale tlačový dozor bol verejným tajomstvom, nikde sa nesmel nahlas spomenúť. Mali sme z toho potom opletačky, ale z redakcie ma už nevyhnali.

Čo vo vás evokuje leto 1968?

Spomínam si naň celkom presne. Koncom júna 1968 som vyrazil na niekoľkotýždňový výlet do západnej Európy. Vtedy začali udeľovať výjazdné doložky každému - nepýtali si pozvanie, ani kto má koľko finančných prostriedkov. Stačilo si kúpiť lístok a vycestovať. Koncom prázdnin som sa chcel vrátiť, lebo som mal nastúpiť na základnú vojenskú službu. Ale prišiel 21. august a všetky moje plány sa, samozrejme, zrútili.

Kde vás zastihla správa o okupácii?

V ten deň som bol na exkurzii v rodnom dome Karola Marxa v nemeckom Trieri, keď som sa z rozhlasového vysielania dopočul, čo sa u nás stalo. Ovládol ma pocit, že počúvam hru Orsona Wellsa o invázii Marťanov, tak ako sa to stalo v 30. rokoch, keď sa pobláznila polovica New Yorku a rodičia chceli zabiť svoje deti, aby nemuseli čeliť hrozbe, ktorá sa na nich valila z rádia. Podľahol som presvedčeniu, že to na mňa niekto hrá. Až keď som vyšiel z múzea, uveril som tomu, čo som počul. Už tam stáli zhluky ľudí a organizovali na protest proti invázii výpravu do Bonnu pred sovietske veľvyslanectvo. Zúčastnil som sa na nej a napísal som v azbuke urážlivé heslo, ktoré sme na zdesenie ruských diplomatov strčili rovno pred okná, aby si ho dobre prečítali.

Skúste ešte pomenovať otras mladého človeka, akým ste vtedy boli.

Celý prvý polrok 1968 sme všetci prežívali v obrovskej eufórii. Odrazu sa otvorili témy a diskusie ako z trinástej komnaty. Boli sme v nesmiernom nasadení, ako v tranze. Ja si dokonca na minútu presne pamätám, keď vo mne vrcholila Pražská jar - bolo to začiatkom júna v Prahe. Sadol som si na chvíľu na lavičku a premkol ma intenzívny pocit, že sme za vodou. Že boom '68 sa už nedá ničím zvrátiť. To blaho sa nedá opísať. O to hroznejšie bolo vytriezvenie - v Marxovom múzeu. Ani tá najdokonalejšia literatúra nevymyslí, čo donesie život sám. Bol som na mieste, ktoré je pre každého ľavicovo orientovaného človeka sväté a práve tu som si musel vypočuť správu, ktorá do poslednej tehly rozvrátila moje, naše ilúzie.

Zišlo vám na um, že sa hneď vrátite domov?

Všetci študenti z Československa boli okamžite zahltení pozornosťou z rôznych nemeckých univerzít - ponúkali nám študijné pobyty, finančné prostriedky, ubytovanie. Rozhodol som sa zapísať na Hudobný inštitút v Hamburgu. A hoci som už bol čerstvým absolventom hudobnej vedy Univerzity Komenského, musel som začať od začiatku, lebo tam nebola postgraduálna forma.

Čím žili vaši nemeckí spolužiaci?

Zvláštna atmosféra celého roku 1968, ktorá zachvátila západnú Európu, sa prejavila aj v tom, že i na takom odbore, ako je muzikológia, sa vytvorila silná skupina študentov, čo uvažovali výrazne ľavicovo a mali blízko k Socialistickému nemeckému študentskému zväzu (SDS) Rudi Dutschkeho. A všetko, čo sa dialo na katedrách sociológie, politológie a filozofie, sa odohrávalo aj v odboroch, ktoré s politikou vlastne nemali nič spoločné. Hudba sa tu brala takmer z triedneho hľadiska. Dokonca aj Bach. Ordináriom na katedre hudobnej vedy bol v tom čase profesor Dadelsen, jeden z najväčších odborníkov práve na tvorbu Johanna Sebatiana Bacha. Neviete si predstaviť, aký bol zaskočený, keď študenti od neho chceli vedieť niečo celkom iné, ako im vedel a mohol povedať.

Čo také bolo to - celkom iné?

Potrebovali poznať Bachovo triedne pozadie a jeho politické názory v zápase s cirkevnými hodnostármi. Skončilo sa to tak, že sa pán ordinárius nervovo zrútil a nakoniec v roku 1971 z Hamburgu odišiel na celkom iné miesto. Urobil to síce už v čase, keď sa ľavicový pohyb akoby úplne stlmil, ale neskôr, ako vieme, znovu nabral sily v podobe Rote Armee Fraktion (RAF).

Chceli azda počuť, či bol Bach ľavičiar, alebo pravičiar?

Iste, veľmi radi by počuli, že bol čistý ľavičiar. Zaujímavé je, že moji nemeckí konškoláci boli presvedčení, že ja som tiež ľavicovo orientovaný a mal by som ich viesť v ich orientácii, ktorú oni začali intenzívne rozvíjať. Napokon boli veľmi sklamaní a prekvapení, že je všetko inak a patrím medzi tých, ktorí ich v radikalizme brzdia. Hovoril som celkom iným jazykom, aký odo mňa očakávali.

V ničom ste s nimi nesúhlasili?

Sympatie našich a západoeurópskych študentov boli spočiatku obojstranné, lebo išlo o antitotalitárne úsilie, ktoré bojovalo proti establishmentu. Z nášho pohľadu to bolo jedno - či proti západnému, alebo komunistickému, ktorý sme dobre poznali my. No v marci 1968 prišiel Dutschke do Prahy - bolo to mesiac predtým, ako naňho spáchali atentát - a naša dezilúzia z jeho názorov bola obrovská. Bývalý šéfredaktor Echa Peter Zeman, ktorý bol osobne na jeho stretnutí s pražskými vysokoškolákmi, sa stal svedkom prejavu jedného demagogického chiliastu, ktorý blúznil o sociálnej spravodlivosti a rovnosti, operoval termínmi, ktoré boli známe z Maovej kultúrnej revolúcie v Číne a ospevoval Ho Či Mina. To všetko narazilo na totálne nepochopenie. A celkom oprávnene. Českí študenti to znechutene komentovali slovami: "Nevedia vôbec nič, ale vedia všetko lepšie!" Hneď sa z toho stal okrídlený slogan niekoľkých mesiacov. Zaujímavé je, že Dutschke po desiatich rokoch sám priznal, že to hlavné, čo sa odohrávalo v Európe v prvej polovici roku 1968, nebolo v Paríži ani v Nemecku, ale práve v Prahe.

Ako ste svoje sklamanie a skepsu z augusta znášali v obklopení bojovných nemeckých ľavičiarov?

Usiloval som sa venovať odborným otázkam, aj keď v tom čase to bolo takmer vylúčené. Stačilo nadhodiť tému, ktorá len okrajovo súvisela s umením, kultúrou či hudbou a okamžite sa vylúplo ideologicky cielené jadro. Potom sa už diskutovalo iba o ňom. V dobovej atmosfére sa k téme nedalo zaujať vecné stanovisko. Prevahu mali ľavicovo orientovaní študenti, ktorí tomu prispôsobili všetky svoje umelecko-estetické a kultúrne názory. Tí konzervatívne zameraní, ktorí stavali na hodnotách, vyplývajúcich z dedičstva, sa stali potláčanou menšinou. Hamburský hudobnovedný profesorský zbor nebol na také čosi vôbec pripravený. Boli to "fachidioti", ktorí sa špecializovali na svoju úzku oblasť a neboli schopní akokoľvek reflektovať spoločenský kontext. Pritom v Nemecku na iných odboroch diskutovali so študentmi najväčšie osobnosti frankfurtskej dialekticko-hermeneutickej školy. Svetoznámi sociológovia a politológovia sa pridali na stranu študentov.

Má vôbec hudba niečo spoločné s politikou?

Na takúto otázku zvyknem odpovedať slovami filozofa Settembriniho - jedného z hrdinov Mannovho románu Čarovný vrch: "Hudba je politicky podozrivá." Dá sa vyložiť pravicovo aj ľavicovo, môže sa rovnako použiť na propagáciu myšlienok radikálne nedemokratických aj pokrokových. Poznáme pekné príklady z dejín hudby, keď na tú istú melódiu vznikli piesne proletársky-internacionalistické aj nacionálno-fašistické. Hudba nie je politicky vyhranená. Akoby prostituovala, lebo sa dá použiť na deklaráciu protichodných politických názorov.

Nedávno ste spomenuli, že ste v Nemecku trávili čas medzi halucinujúcimi ľavičiarmi. Vyznelo to, akoby ste žili v nejakej mládežníckej komúne.

Raz som sa naozaj ocitol s komunitou hippies na brehu mora, ale ostal som tam s nimi len niekoľko dní. Nebolo to pre mňa zaujímavé ani inšpirujúce. Navyše to bolo spojené s drogami, o ktorých som v tom čase nemal ani poňatia. Ak som hovoril o "halucinujúcich ľavičiaroch", nemal som na mysli ľudí pod vplyvom omamných látok, ale ľudí, ktorí boli totálne zaslepení. Ich vyjadrovanie a slovná zásoba boli maximálne strnulé a kostrbaté. Hovorili jazykom, ktorému som nerozumel a ani trochu mi neimponoval.

Nezaujímala ich vaša osobná skúsenosť v reálnom socializme?

Zarážajúce bolo, že mnoho predstaviteľov Socialistického zväzu študentstva v Nemecku pochádzalo z NDR, ktorí sa na Západ dostali ešte pred postavením Berlínskeho múru. A napriek tomu sa orientovali týmto smerom, hoci nemali praktickú skúsenosť s režimom a marxistické idey si osvojili len v teoretickej rovine. Aj keď z kníh moderných mysliteľov ako boli Bloch, Adorno, Horkheimer či Marcuse.

Prečo ste sa vrátili?

Príčina bola prozaická - zobrali mi pas. V roku 1969 som prišiel domov na pár dní na prázdniny a keď ma pri výjazde do Nemeckej spolkovej republiky prezreli, našli mi tabletky fenmetrazínu. Dal mi ich spolu s listom pre Michala Horského, ktorý v tom čase bol tiež v Nemecku, môj priateľ Martin Bútora. Celá zásielka bola pre našich príslušníkov nesmierne podozrivá a tak ma bez pasu vysadili z vlaku. Na štúdium v Hamburgu som už nastúpiť nemohol.

Odpustili ste už Martinovi Bútorovi, že vám takto fatálne vstúpil do života?

Také udalosti len utužia priateľstvo. Napokon, nič hrozivé som neviezol, to len policajti si mysleli, že aj v liste spomínaný fenmetrazín je nejaká šifra pre zásielky protištátnych materiálov. A zhodou okolností neskôr, v roku 1971, už v čase hlbokej normalizácie, sa kópia tohto listu aj s výpoveďou Michala Horského ocitla na výstave o protištátnej aktivite pravicovo-oportunistického centra, ktorú v Národnom múzeu prezentovala ŠtB.

Nemali ste chuť napísať nemeckým súdruhom, ako ste dopadli?

Nie. Ale po celý rok 1969 som z Hamburgu písal kamarátom na Slovensko. Veľmi sa na mojich listoch zabávali, lebo som im radil, ako majú postupovať, čo majú robiť, čo podnikať. Chcel som napríklad, aby počas predstavenia Verdiho Nabucca - ktoré naštudovala Opera SND - pri árii veľkňaza Zachariáša "Hoc už sme sa rabmi stali..." sólista vyšiel na proscénium a celé obecenstvo by sa postavilo a začalo spievať spolu s ním. Navrhol som to ako formu protestu, ktorú môžem ako hudobník ponúknuť. Nikdy sa to bohužiaľ nezrealizovalo.

Čo ste robili potom, keď sa pre vás na dlhé roky uzavreli západné hranice?

Najprv som ako brigádnik nastúpil do Slovenského knižného veľkoobchodu, kde som prenášal knihy z jedného miesta na druhé a o pol roka sa mi podarilo dostať do Slovenskej filharmónie a neskôr do Slovartu.

Tam ste prežili aj celú normalizáciu. Ako ste sa adaptovali?

Normalizácia sa stala obdobím kryštalizácie charakterov, ale aj ich deformovaním, pokrivením. Už neplatilo, čo platilo len pred niekoľkými mesiacmi, keď sme si povedali - aby som odcitoval slávnu vetu Pavla Števčeka: "Povedzme si, ešte kým môžeme, že nezabudneme!" A on bol jeden z prvých, čo zabudli. Ale mnohí si na to všetko veľmi rýchlo zvykli. I ja som patril medzi nich. Nebol som taký hrdina ako Martin Bútora, ktorý naozaj nezdvihol ruku proti Charte, hoci vedel, že ho to bude stáť dlhé roky tvrdého prebíjania sa a odriekania.

Antichartu azda podpísali všetci?

Nie, ale nikto ju neodmietol tak jednoznačne ako Martin, ktorý demonštratívne hlasoval proti tejto oficiálnej výzve. My ostatní sme sa z toho snažili vyvliecť, pokiaľ sa dalo - niekto ostal doma, na zhromaždenie zamestnancov neprišiel, niekto sa tváril, že ho na schôdzi náhle rozbolelo brucho a musí vyjsť von. Ja som zo schôdze vo filharmónii zutekal a potom ma už nikto nenaháňal. Ale to nie je žiadne hrdinstvo. Len zhoda náhod.

Dvadsať rokov ste prežili v zóne alternatívnych hodnôt. Nakoľko bola táto zóna pestrá?

Snažil som sa včleniť do ostrovčeka pozitívnej deviácie, ktorý tvorili najbližší priatelia, sporadicky sme si organizovali svojpomocné interné semináre na spôsob pražskej tajnej univerzity, občas sme vycestovali do povolenej cudziny, kde sme nachádzali spriaznené duše. A utiekal som sa do chalupy na strednom Slovensku. Čo pestré mohol človek prežívať v krajine, ktorá bola na "hovnajz"?

Čo vás zaujímalo v tom čase v hudbe?

Mňa vždy zaujímala hudba, ktorá mala presah. Len tak sa započúvať do tónov pre mňa neznamenalo veľa. Gruzínsky skladateľ Gija Kančeli mi vlani na festivale Melos-Étos rozprával, že preňho je Šostakovičova hudba najsilnejším protestom proti stalinskej ére, ktorý pozná. Ak by sa táto hudba dala previesť do slov, tak jej autor by už neprežil ani jeden ďalší deň. A to je presne taká hudba, aká ma zaujíma. Keď počúvate Šostakovičovu 10. symfóniu ako dokonalé hudobné dielo, ako čisto hudobný artefakt, je to málo. No keď si uvedomíte súvislosti, pri ktorých vznikalo, uvedomíte si, že každá nota, každý tón je jeho protestom proti ľudskej zvoli. A vtedy si odrazu uvedomíte celé posolstvo a silu takej hudby.

Sú skladatelia, ktorí by vám oponovali, lebo sa bránia akémukoľvek ovplyvneniu poslucháča vysvetľovaním okolností vzniku skladby. Podľa vás nemajú pravdu? Odporúčate hudbu zasadiť do širšieho, zrozumiteľného kontextu?

Áno, určite, ale nemusí byť rýdzo politický.

Tak ako je to s Bachom?

Bach môže evokovať dialóg s Bohom, s vyššou mocou, rozhovor skladateľa s niečím, čo naznačuje, že preňho nestačí obcovať so súčasníkmi, lebo potrebuje kontakt niekde do výšky.

Nebol v čase Bacha protestantizmus aj politickou záležitosťou?

Určite áno, ale z Bachovej tvorby to nijako nevyplýva. Navyše, hoci bol Bach protestant, veľmi ochotne komponoval hudbu aj pre katolícke kostoly. Z tohto hľadiska bol výsostne apolitický.

Dá sa povedať, že Slovenská filharmónia, kde ste pracovali, bola apolitická inštitúcia?

Veľmi krátko som mal pocit, že svoju dvojročnú skúsenosť zo života v slobodnom svete, kde som chodil do divadla a na koncerty, o ktorých naši ľudia ani netušili a mohli o nich iba snívať, musím nejakým spôsobom integrovať do svojej práce v SF. No zistil som, že to nie je cesta a môžem veľmi rýchlo naraziť. Každý, kto vtedy vykonával nadprácu, alebo sa o niečo vo svojom odbore usiloval, si musel po čase uvedomiť, že to vôbec nikam nevedie a je to zbytočné marenie síl.

Platilo to pre všetky umelecké oblasti?

Možno, že pre divadlo to natoľko neplatilo... Môj priateľ Martin Porubjak v čase, keď bol naozaj výrazne perzekvovaný, sa uchýlil ako dramaturg do Martina a tam dokázal vskutku neobyčajné veci. Slovo a divadlo má celkom iný dopad a výpovednú silu ako hudba a tóny. Martinovi sa podarilo reflektovať dobu tým, aké tituly vyberal, a tým, ako sa ich zmocnil. Martinské divadlo sa stalo asi najnavštevovanejšou scénou na Slovensku, získalo si obrovské renomé a popularitu. Naša generácia vždy silne inklinovala k dramatickému slovu, lebo divadlo má schopnosť podávať veci ako grotesku, sarkazmus a výsmech. A práve toto nám bolo neobyčajne blízke - a to ešte skôr, ako prišli vojaci spriatelených armád. Kým predchádzajúce generácie boli orientované na básnické slovo či na výtvarné umenie a všetko sa grupovalo okolo týchto sfér, my sme tiahli k divadlu a hercom. Živo si pamätám inscenácie, kde Labuda, Mikulík a Dančiak hrali tak, že každé ich slovo, gesto, výraz boli v totálnom súlade s tým, čo sme cítili.

Aké boli vaše očakávania v novembri 1989?

Predovšetkým to bolo očakávanie, že sa tu nastolí normálna spoločnosť, normálny pluralitný politický systém. Pochopiteľne, že sme chceli, aby sme sa mali tak ako príslušníci západných spoločností, aby u nás všetko fungovalo tak, ako u nich, ale neuvedomovali sme si riziká, ktoré sú s tým spojené. Západné spoločnosti majú svoje úskalia, na ktoré mnohí umelci, politici a vedci upozorňujú, no niektorí sú príliš skeptickí. Nedávno napríklad pre SME hovoril básnik Milan Jirous s takým hlbokým zúfalstvom o tom, kde sa ocitlo naše umenie, kultúra a spoločnosť, že sa mi to zdalo prehnané.

Vy teda máte lepší pocit?

Musím sa priznať, že dodnes sa budím s pocitom, že to celé je zázrak. Že to vlastne nemôže byť pravda. Veľmi jasne to raz formuloval Václav Havel niekoľko mesiacov po nežnej revolúcii, keď povedal, že si nebol istý, či v ten deň pôjde na Hrad, alebo do väzenia, lebo sa pokojne mohlo stať jedno aj druhé. A to je pre moju generáciu príznačný a presný pocit. Mám takú úchylku - s obľubou bicyklujem pozdĺž hraničných čiar a teraz, keď sme v schengenskom priestore a môžem voľne a do sýtosti prekračovať rakúsku hranicu, kde sa mi zachce, je to pocit blaženosti, ktorého sa nedokážem nasýtiť. Najkrajším úsekom týchto hraníc je pre mňa cesta od petržalskej železničnej stanice do centra Kittsee. Tam, kde bolo predtým hraničné pásmo s po zuby ozbrojenými pohraničníkmi, pokračujete dnes popri matadorke rovno ďalej, podleziete dva nadjazdy, postupne míňate rednúce domy a záhradné domčeky, so zatajeným dychom vchádzate do zelenej scenérie, z ktorej občas vyskočí zajac či srnka a už ste v inom, donedávna celkom neprístupnom svete, zhodou okolností pred rodným domom slávneho huslistu Joachima. Poznáte Schumannov klavírny koncert? Hudba na konci druhej časti zamiera, až sa na chvíľu celkom zastaví, aby v tretej časti znovu začala burácať v plnej sile. Túto hudbu si nôtim, keď popri železničnej trati prechádzam touto krajinou. Nedávno som na túto cyklistickú trasu navnadil i Martina Bútoru, nesmial sa mi - myslím, že moje nadšenie pochopil. Táto krátka štvorkilometrová cesta je pre mňa stelesnením slobody, ktorú žijeme.

Občas vyberáte a aranžujete hudbu k divadelným predstaveniam. Spolupracovali ste na inscenáciách hier Tančiareň, Krajčírky, Sekretárky, Stalin, Kumšt. Čo to pre vás znamená?

Je to moja záľuba. Rád nachádzam hudobný pendant ku konkrétnej scénickej situácii. Verím, že mám preto zvláštnu intuíciu, neviem... V Tančiarni je napríklad scéna, keď sovietsky dôstojník ide tancovať na Duchoňovu pieseň V dolinách. A diváka odrazu premkne silný pocit kombinácie prázdnoty, beznádeje a gýču, hoci samotná pieseň taká nie je...

Ak je hudba dokumentom doby, ktorá vystihuje tú našu?

V slovenskom prostredí by som spomenul dve mená, ktoré stoja v opozícii, ale jedinečne, veľmi svojsky a transparentne vyjadrujú súčasný pocit človeka. Je to tvorba skladateľov Vladimíra Godára a Juraja Beneša. No čo v skutočnosti konvenuje s pocitom súčasníka, je veľmi ťažké odhadnúť. Dlhé roky som bol predsedom festivalu Melos-Étos a musím povedať, že niekedy sme sa veľmi presne trafili do tohto pocitu, inokedy vôbec nie. Je to skutočná záhada. Najlepšie je staviť na istotu a produkovať či kultivovať hudbu 19. storočia. Tam sa nemôžete pomýliť.

To je váš odkaz ako dlhoročného propagátora hudby 20. storočia?

Naozaj je to paradoxné, ale ja som veľký obdivovateľ hudby 19. storočia, ktorá je v úplnej opozícii k tomu, čo sa píše dnes. Je to hudba s najsilnejším obsahom - či už ide o tvorbu opernú, symfonickú, alebo komornú.

Ale to bola hudba ideálov.

Veď to je na tom pekné. Koľko tam je skladieb, ktoré teraz vyhrabávame z archívov a znovu ukazujeme svetu! To sú veľdiela.

Platia aj v súčasnej hudbe ideály?

Ale áno, presne takú hudbu produkuje Godár, Kančeli, Pärt, Gorecki či Penderecki. Je to výraz, ktorý nadväzuje na hudbu 19. storočia a aktivuje jeho odkaz do vypuklejšej, novej polohy.

Na fotografii bývalej redakcie Echa sa zišlo 25 ľudí, z ktorých mnohí si po 40 rokoch už navzájom načisto nemajú čo povedať. Aké bolo fotenie?

Pôvodne sme uvažovali o zdravom úzkom jadre, ale napokon Michal Horský správne usúdil, že by bola hlúposť prepisovať históriu. A tak sme zavolali všetkých, čo stáli pri zrode Echa. Cesty mnohých z nás sa navždy rozdelili, ale falšovať dejiny nemôžeme. S niektorými sa vôbec nerozprávalo, ba ani ruka sa im nepodala, ale sú na snímke, lebo patria k tomu, čo sme prežili. Stretli sa na nej ľudia, ktorí z dnešného pohľadu nemajú vôbec nič spoločné, ale my si nemôžeme dovoliť manipulovať to, čo je za nami.

FOTO