BRATISLAVA. „Neviem jednoznačne povedať, ktorý spisovateľ 20. storočia je najlepší,“ odpovedal nám Ján Johanides pred časom na až príliš zjednodušujúcu otázku, „pre mňa sú to minimálne traja“. Nik nemohol pochybovať, že medzi nimi bude Albert Camus.
Jeho krátky román Mor však už vzápätí neváhal označiť za svoj najobľúbenejší a výrok jeho protagonistu, že „radosť je ustavične ohrozená“, bola jedným zo symbolov Johanidesovho zmýšľania a cítenia.
Taký bol aj jeho debut Súkromie. Ako včera pri spomienke na svojho spolupútnika povedal literárny vedec Vladimír Petrík, „naozaj je to kniha plná pocitov úzkosti, odcudzenia, viny“. Päť noviel tejto knihy prinieslo do našej literatúry jasný vplyv existencializmu (Petrík: „Johanides nám na vysokej škole spamäti recitoval dlhé úryvky z Camusovej tvorby“) a francúzskeho antirománu, čo aj napriek istému uvoľneniu „zlatých“ šesťdesiatych rokov znamenalo nevídanú tvarovú i tematickú polemiku s požiadavkami a postupmi socialistického realizmu. Súkromie našlo zástancu v renomovanom kritikovi Jozefovi Felixovi a vďaka tomu sa stalo literárnou udalosťou.
Johanides síce vstúpil na slovenskú literárnu scénu ako príslušník generácie okolo časopisu Mladá tvorba, no veľmi rýchlo svojou jedinečnosťou spochybnil akékoľvek generačné škatuľkovanie. „Pokladám ho za najoriginálnejšieho slovenského spisovateľa,“ reagoval na správu o Johanidesovej smrti literárny kritik Jozef Bžoch. „Jeho vety vyvolávali údiv svojou komplikovanosťou, ale keď ich človek rozšifroval, tak sa ukázalo, že ide o strhujúci hĺbkový ponor. Nezobrazoval postavy jednoduché, ale rozporuplné, komplikované a v čase kvitnúceho socialistického realizmu je príznačné, že nikde neprejavil ani náznak nejakého príklonu k nemu.“
Z knihy Súkromie je aj novela Potápača priťahujú pramene mora, ktorá sa stala predlohou scenára pre filmový debut Dušana Hanáka 322. To sa už však začínalo obdobie normalizácie, Hanákov film skončil veľmi rýchlo v trezore a aj Johanides čoskoro poznal, čo je to nedobrovoľné umelecké odmlčanie.
Neskoršími knihami reagoval na spoločensky závažné témy a problémy súčasného sveta a človeka. Jedna z nich – Nepriestrelná žena – mu vyniesla aj prestížnu Cenu Dominika Tatarku. Je takmer samozrejmé, že pri jej preberaní nemohol nespomenúť aj svojho Camusa. „Obaja predstavujú – jeden viac, druhý menej - stálice prvej veľkosti na oblohe literatúry.“ Hoci sa ich životné osudy uberali rôznymi cestami, smerovali k odpovediam na jednu – pre oboch spoločnú otázku – aký zmysel má život človeka a jeho vzbura proti osudu.
„Všetky jeho postavy boli rozporuplné, obnažené, nahé. Proste bol to človek, u ktorého ani stavba príbehu nebola jednoduchá,“ povedal Jozef Bžoch. „Bola komplikovaná, ale tá komplikovanosť nebola ničím umelým, bol to výraz jeho pohľadu na svet. Taký bol aj v osobnom styku.“
Život a tvorba
Narodil sa v rodine obchodníka na Orave. Po gymnáziu začal študovať na Filozofickej fakulte UK v Bratislave históriu, dejiny umenia a estetiku, no štúdium nedokončil.
Nikdy nebol členom komunistickej strany ani inej strany alebo hnutia.
Vystriedal rôzne krátkodobé zamestnania, od roku 1965 bol v slobodnom povolaní.
Žil na viacerých miestach (Bratislava, Martin, Tisovec), v roku 1972 sa usadil v Šali.
Väčšina jeho próz vyšla v maďarčine, ale aj v češtine, francúzštine, nórčine, poľštine, litovčine, ukrajinčine a nemčine.
Debutoval v roku 1956, odkedy ho začali uverejňovať časopisy Mladá tvorba a Slovenské pohľady.
Jeho prvou knihou je zbierka poviedok Súkromie (1963), poznačená vplyvmi dobového francúzskeho existencializmu.
Kritika aj čitatelia ju úspešne prijali, po nej aj ďalší súbor jeho textov Podstata kameňolomu (1965) a novelu Nie (1966).
Potom sa nedobrovoľne odmlčal. Publikovať mohol opäť až v roku 1978, keď mu vyšla novela Nepriznané vrany.
Ďalšie knihy:
Balada o vkladnej knižke (1979), Marek Koniar a uhorský pápež (1983), Slony v Mauthausene (1985), Pochovávanie brata (1987), Najsmutnejšia oravská balada (1988), Zločin plachej lesbičky, Holomráz (1991), Previesť cez most (1991), Krik drozdov pred spaním (1991), Kocúr a zimný človek (1994), Identita v kríze (1995), Trestajúci zločin (1995), Rembrandt (1996), Nositeľ čarodejného jednorožca (1997), Dívaj sa do modrých očí Londýna (1997), Nepriestrelná žena (2002), Hmla na našej trpezlivosti (2005).
Ocenenia:
Zaslúžilý umelec (1988), Cena Dominika Tatarku (2002), Cena vydavateľstva Slovenský spisovateľ (2002).
Ján Johanides: Podľa šablóny písal len ten, kto chcel
Od roku 1972 žil JÁN JOHANIDES utiahnutý v Šali. Jeden z mála rozhovorov poskytol denníku SME v auguste 2006, keď sa za knihu Hmla na našej trpezlivosti stal finalistom ceny Anasoft litera.
Na konte máte viac ako dvadsať kníh. Čo vás ešte dnes, keď je v spoločnosti pozícia literatúry trochu problematická, motivuje písať?
„Keď som najviac miloval a aj dnes, keď milujem rovnako, i keď dnes ma asi najviac bolí život, vyvstáva vo mne stále rovnako nástojčivá myšlienka, že umenie by malo dezinfikovať život."
Ešte stále píšte na papieriky? Výdobytky technológie vás nikdy nelákali?
„Bez papierikov a bez výstrižkov z novín, ako i bez vlastných spomienok si neviem predstaviť komponovať prózu. Nemám internet. Predovšetkým milujem pero a papier. Stále píšem rukou, to hovorí za všetko."
Zmenil sa prístup čitateľov k literatúre od čias, keď vyšla vaša prvotina Súkromie? Ako?
„Zmenil sa totálne, zmenil sa natoľko, že si z toho zúfam. Zúfam si nielen pre narastajúci nezáujem o literatúru, ale zúfam si i preto, že slovenčinu, teda jediný hlavný jazyk na tomto území, neovládajú v dostatočnej šírke nielen mnohí novinári a prispievatelia do časopisov, reportéri v televízii či rozhlase, ale predovšetkým samotní spisovatelia. U mladých autorov je to bežná vec. Nie sú schopní variovať tisíce výstižných slovenských slovies, nechcú mať čas pozastaviť sa nad pestrofarebnosťou, nad odtieňmi významov, ktoré poskytujú prídavné mená, ba dokonca nie sú schopní rozvažovať nad podstatnými menami. Filmový dabing by sa mal tiež o všeličom poučiť. Mám veľmi silný pocit, že sa súčasná reč blíži (a to dobrovoľne) k tým najhorším chvíľam vo svojich dejinách. Zjednodušuje sa a vulgarizuje."
V minulom režime sa síce tvorilo podľa povinných šablón, ale aspoň sa čítalo. Dnes sa môže písať hocičo, akurát to nikto nečíta. Je to tak lepšie?
„Podľa šablóny písal len ten, kto chcel. Mňa aj v minulom režime prekladali na Západe. Ale aj dnes platia šablóny - vytvárajú ich, žiaľ, samotní čitatelia. Ale tí, ktorí milujú vôňu kníh, sa väčšinou uchyľujú radšej ku klasike alebo literatúre faktu a nečítajú hocičo."
V minulosti ste napísali, že Európa je morálne rozvrátená. Dovolila podmývať hodnoty a tradície, na ktorých stojí. Platí to stále?
„Pravdaže som to napísal, lebo som to vytušil. V súčasnosti je to ešte horšie, ako som si myslel! Európa si v prvom rade neustrážila svoju demokraciu v najcitlivejších bodoch a benevolentne až veľkoryso prepúšťala a prepúšťa pomedzi prsty ako vodu dedičstvá princípov, ktoré utužovali jej morálku. Európa vo svojej Preambule zabudla, alebo si nechce spomenúť a uvedomiť, že jej súčasná, povedzme to tak: takzvaná pouličná etika (pomôcť slepcovi prejsť cez cestu, zdvihnúť človeka, čo spadol na zem, zavolať záchranku a políciu, postaviť sa proti náhodnému násilníkovi, svedčiť v prospech napadnutého, prejaviť odpor voči totalite) vyplýva z kresťansko-hebrejskej tradície, ktorú európska ústava už nemieni transparentne uznať."
Vo vašej knihe Hmla na našej trpezlivosti, podobne ako vo vašich starších textoch, hľadáte, kde pramení zlo v našej spoločnosti. Kde sú teda jeho korene?
„Tie korene sú v nás. A viete, kde pramení zlo? V chuti vlastniť to, čo nepotrebujeme, čo nám nepatrí, či sa to už týka muža, ženy,veci..."
Je pre vás dôležitejší príbeh alebo skôr posolstvo, ktoré by mali vaše knihy čitateľom odovzdať?
„Jedno s druhým. Samozrejme, že posolstvo, aspoň u mňa, je na prvom mieste. Ale odovzdať posolstvo bez určitého príbehu v próze nie je možné!"
Myslíte, že literatúra má súčasnému človeku ešte čo povedať?
„Samozrejme, a ešte viac ako predtým. Dúfam, že sa mysliaci človek ku knihe vráti. Alebo sa chce zblázniť? Bez čítania literatúry sa jeho intelekt stane skôr či neskôr ' dvojrozmerný'."
Tomáš Prokopčák
