PRAHA. Organizátorovi 18. ročníka Festivalu spisovateľov Michaelovi Marchovi sa podarilo v uplynulých rokoch priviesť do Prahy rad popredných autorov, ako sú hviezdy súčasnej literatúry Salman Rushdie, Ian McEwan, Julian Barnes, Martin Amis, Irvin Welsh alebo Michel Houellebecq, legendy ako Alain Robbe-Grillet, William Styron, kritikov typu Petera Demetza či Susan Sontagovej alebo básnikov, napríklad Yvesa Bonnefoya.
Súčasný ročník bol tematicky asi najsilnejšie vymedzený, pretože je venovaný okrúhlemu výročiu roku 1968. Tento dátum bol významný ako pre bývalé Československo, tak pre západný svet, hoci trochu odlišne. To, čo možno na Západe vnímať ako generačnú revoltu, ktorá neskôr vyšumela a z niekdajších rebelov sa stali členovia establishmentu, bolo vo vtedajšom Československu bojom za slobodu.
Áno, právom možno namietnuť, že aj študenti na uliciach Paríža alebo v kampuse v Berkeley bojovali za slobodu, ale rozdielna je pozícia, z ktorej bol tento boj vedený – v československých mestách sa bojovalo za oslobodenie od komunistického režimu, kým na Západe bol tento „boj“ vlastne len demonštráciou odlišných, väčšinou krajne ľavicových názorov a vyjadrením zhnusenia nad spoločnosťou, ktorá svojim občanom dopriala prakticky všetko. Je celkom škoda, že tento rozdiel nebol zachovaný i v spomienke na toto výročie.
Úvodný večer – poznamenaný problémami spôsobenými prívalovými lejakmi – sa niesol v znamení spomienok na vojnu vo Vietname a na počiatky feministického hnutia. Na časy pred štyridsiatimi rokmi počas večera spomínali Margaret Atwoodová, Paul Auster, Michael McClure a jediný zástupca domácej scény, básnik Petr Král, ktorý po udalostiach roku 1968 emigroval do Paríža. Práve Král – možno práve preto, že mal skúsenosť človeka opúšťajúceho totalitný režim – pôsobil z diskutujúcich najpresvedčivejšie. Tí ostatní akoby boli postihnutí nejakou traumou: McClure neustále hovoril o Vietname bez toho, aby bolo jasné, či k tejto téme dokáže niečo povedať, Auster bol zasa úplne pohltený spomienkami na študentské hnutie a Atwoodová sa rozvášňovala o feminizme, aj keď bola z anglofónnych autorov asi najsympatickejšia. Diskusia, ktorá mohla byť diskusiou o slobode či vývoji sveta, sa tak zvrhla v debatu o tom, či by sa mali nosiť podprsenky a podväzky.
Je to obrovská škoda a opäť dokazuje to, čo hovoria mnohí zo spisovateľov, ktorí zažili totalitný režim. Bez konkrétnej skúsenosti bývajú debaty o slobode slova veľmi plytké.
Autor: Ladislav Nagy (Autor je prekladateľ)
