Kniha textov osemdesiatnika Vladimíra Kompánka, to nie sú to len dojmy či nálady. Mohli by sme ju nazvať aj Kompánkovou Knihou domova, alebo aj Knihou zmierenia. Okrem impresií sú v nej básne, poznámky, úvahy a eseje, svedčiace o nezameniteľnom videní a vedomí človeka, ktorého môžeme označiť za číreho umelca. Texty na vyše 100 stranách knihy dopĺňajú (dokresľujú, domaľovávajú) celofarebné reprodukcie takmer sedemdesiatky autorových diel.
Ak Milan Rúfus v básni hovorí, že Kompánek je maliar, sochár a rezbár „trojjediný a nedeliteľný“, môžeme mu dať za pravdu. No iba v prípade, ak maliar či sochár implikujú v sebe aj básnika. Inak by sme tú „trojjedinosť“ museli spresniť. Rezbára by sme vtesnali do sochára a povedali: Kompánek je maliar, sochár a básnik.
„Koľkokrát som si hovoril, nepíš nič! Slovo ti chytia. (...) Prekresli si život, a nič nehovor, nepíš,“ priznáva sa v úvode svojej knihy Kompánek. Urobil však dobre, keď sám seba neposlúchol a písal, „zbieral pár slov o sebe ako zadosťučinenie, pre útechu“. A že časť z toho, čo napísal, aj zverejnil.
Kompánkove texty majú na čitateľovo vedomie vari až revitalizačný účinok. Jeho schopnosť vidieť svet v prapôvodnej podobe v nás odkrýva zabudnuté, zanesené vrstvy a začleňuje ich (už natrvalo?) do nášho života. Zrazu sme bohatší, pevnejší, istejší, vidíme a rozmýšľame čistejšie, poctivejšie. Zrazu máme minulosť a viac veríme budúcnosti. A čo je hlavné, v prítomnosti si nachádzame, ako tomu hovorí autor, „znesiteľný stav“.
No Kompánek sa k takémuto stavu prebojúva dlho a neľahko. „Treba dlhý čas na nahromadenie osobného výrazu,“ poznamenáva. „Hromadí“ ten svoj „osobný výraz“ už vyše 80 rokov (narodil sa 28. októbra 1927 v Rajci). No nie je to iba výraz jeho samého ako ľudskej individuality, ale aj našej národnej kultúry a univerzálny „akt uctievania človeka i jeho predkov“, ako to už pred štyrmi desaťročiami vypozoroval a sformuloval Dominik Tatarka. „Kompánkovi drevení penáti naraz len presne tak povedané sú nám všetkým povedomí. Sú to ochraňujúce božstvá nášho detstva, našej národnej a ľudskej existencie,“ napísal Tatarka v roku 1968.
Máloktorému tvorcovi sa tak darí nachádzať domov, zmierenie ako Kompánkovi. Niečo ho to, pravdaže, stojí: „Polož sa do trávy, ten náklad bolesti znesie iba domov.“ Ale výsledok prichádzajúci vo forme uzmierujúceho poznania je nezaplatiteľným darom.
Domov pre Kompánka je hlavne to, čo bolo v detstve. Je to priestor, ktorým sa môže „pustiť len tak naboso za videním“ a ktorý mu splýva s nebom a nebo zas s umením. Umenie je „vľúdny hosť“, ktorý „všetko prázdne zaplní a ľuďom je z neho celé tisícročia nevysvetliteľne dobre“.
Kompánek sa celý život usiluje robiť práve takéto umenie. „Kedysi pomaly a ustato sa kolísal celý môj domov. Kravky sa hojdali nadol a môj starký mal zelené oči od ďatelín a lúk,“ vykresľuje svoju „nezabudnuteľnú“ spomienku. Jeho dielo je snom, do ktorého sa ukladá všetko podstatné.
„A kde sa podel Boh detstva, domova a neba, Boh, s ktorým sme bývali pod jednou strechou?" pýta sa Vladimír Kompánek ešte kedysi začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia. Možno toho svojho Boha ešte stále mučivo hľadá, no my už vieme, že je skrytý (práve, aj) v jeho diele.
Vladimír Kompánek: Impresie, vydavateľstvo Perfekt, Bratislava 2008
Autor: Rudolf Jurolek (Autor je básnik)
