ajľahšie rozoznajú chyby gramatické.

Ovládanie slovenskej gramatiky je, samozrejme, základný predpoklad na prácu v novinách. Gramatiku má novinár takú zautomatizovanú, že nad pravidlami slovenského pravopisu sa už nezamýšľa. Keď na druhý deň nájde vo svojom článku hrúbku, márne pátra, ako sa tam dostala. Jednoducho ju tam napísal on sám.

Dopustiť sa hrúbky v novinách, je ako uviesť si pod meno pod článkom Autorka je negramotná. Ak sa napríklad v novinách pomýlime a k článku o interiéri hotela Kyjev dáme fotografiu s interiérom bratislavského letiska, všimne si to autor textu, členovia Spolku architektov, zamestnanci Centra dizajnu a zopár laických záujemcov o architektúru a dizajn. Ak však necháme pri výroku „Boli sme jediní pri tom“, v slove jediní ypsilon (ako sa mi na tomto mieste stalo minulý týždeň), všimne si to každý, kto absolvoval zédeešku a posielanie zaľúbených lístočkov si nechal na hodiny matematiky a nie na hodiny slovenského jazyka.

Je to veľká hanba.

Na hodinách masovej komunikácie to vysvetľujú už v prvom ročníku – ak urobíte v texte faktickú chybu, odpustia vám ju čitatelia skôr, ako keď vo vašom článku nájdu gramatickú chybu. A to nie je všetko: gramatická chyba vyvolá u čitateľa väčšie pochybnosti o dôveryhodnosti textu, a teda jeho autora ako chyba faktická.

Mýliť sa je ľudské, ale nie je to zadarmo. Keď toto píšem, pozerám sa na stavbárov oproti, ktorí tak zautomatizovane skáču po lešení. Vlastne som rada, že robím v médiách a že za chyby platím len hanbou.