"Kto si myslí, že budem deväť hodín sedieť v kine, keď je vonku horúco a ja môžem ísť k moru na pláž! Spravte ten festival kdesi na severe, v Calais alebo v Lille!" Pohoršoval sa jeden filmový kritik, keď festival v Cannes vznikal. Šesťdesiat rokov ho nikto nevypočul, evidentne nemal prečo. V tomto nevýraznom meste sa Francúzi rozhodli konkurovať festivalu v Benátkach. Nápad dostali ešte pred druhou svetovou vojnou, keď sa im zdalo, že Taliani neubránili filmovú udalosť pred politikou. Oni chceli prísť s umením a fotoseansy na pláži mali byť len šarmantnou kulisou. To boli plány. Dnes je festival v Cannes veľkou mediálnou udalosťou a rozhodne to nie je preto, že tam maďarský režisér Kornél Mundruczó príde ukázať svoj nový film.Keď je festival, do Cannes prídu hviezdy, ich manželia a manželky, ich priatelia a vzdialení známi. Mať film v súťaži nie je podmienkou. Ľudia na ulici sú proti tomu vtedy mimoriadne citlivo nastavení. Každého by chceli stretnúť a vedia, kde je to najstrategickejšie miesto. Už pred obedom si vyložia stoličky pár metrov od veľkého festivalového paláca a hľadia smerom k červenému kobercu. Večer bývajú slávnostné filmové premiéry, takže filmári okolo nich raz musia prejsť.

Keby záviselo od nich, festival by si nemusel robiť starosti, či svojím programom ešte stále dodržuje ušľachtilé filmové ideály, ktoré mali organizátori v roku 1938. Najväčšiu radosť majú, keď vidia hviezdu z Hollywoodu. Ak nie je z Hollywoodu, to už si tak užiť nemôžu, keďže nevedia, na koho presne sa to pozerajú. "Emil, Emil!" kričala raz skupina dievčat, keď šiel okolo Emir Kusturica.

Srbský režisér evidentne ešte stále nie je medzi tými, za kým by ľudia šaleli, hoci na festivale v Cannes zvíťazil už dvakrát. Pochopili to aj novinári. Na jeho tlačovú konferenciu sa hrnuli v húfoch, ale nemuseli sa na ňu predierať až tak násilne, ako to bolo pri Spielbergovi, Fordovi alebo Woody Allenovi.

Alebo Clintovi Eastwoodovi, ktorý mal v súťaži film s Angelinou Jolie. Spomíname ho preto, lebo pri ňom sa pekne ukázalo, že aj medzi hollywoodskymi hviezdami je dôležitosť odstupňovaná. Novinárka z americkej rozhlasovej stanice zrejme nedostala za úlohu, aby o sympatickom klasikovi nejako obšírne informovala. Svojej kamarátke do telefónu hovorila: "Zavolám ti o hodinu, teraz idem na tlačovku s Angelinou Jolie."

Oslepení leskom

Hollywood pritom kedysi nebol na festivale v Cannes samozrejmosťou. Americké štúdiá veľa filmov do súťaže neposielali, lebo po vojne ich francúzska distribúcia trochu ignorovala. Organizátori však pochopili, že bez hollywoodskych hviezd svetovú slávu mať nebudú a dnes už ich lesku ochotne podliehajú aj seriózne médiá.

Angelinu Jolie oslovili na rozhovor z verejnoprávnej televízie France 2 a jej konzervatívny moderátor hlavných večerných správ sa nerozpakoval položiť ani veľmi osobnú otázku: "Šíria sa tu všelijaké šumy. Je pravda, že čakáte dvojičky?"

V takýchto prípadoch nevysvetliteľne funguje efekt Cannes. Angelinu otázka nepobúrila, odpovedala. Rovnako krotko sa správajú aj ostatní jej kolegovia, ktorí inak cez svojich agentov rozdávajú jasné pokyny, s čím a ako dlho ich môže niekto otravovať. Francúzske médiá okolo nich tak šarmantne tancujú, že sa nechajú úplne omámiť a niekedy aj zmanipulovať.

Darí sa to najmä televízii Canal+, ktorá je mediálnym partnerom festivalu. Do ich diskusií chodí denne niekoľko hviezd a uvoľnene v nich rozprávajú o čomkoľvek. Tento rok sa nechal presvedčiť aj Belgičan

Jean-Claude van Damme, hoci dobre vie, že Francúzi sa z jeho jednoduchosti smejú a že všetky jeho výroky budú postupne zverejnené v stovkách zábavných relácií.

Herci vo voľnom výbehu

Možno by ste si mysleli, že taký Jean-Claude van Damme na festival v Cannes nepatrí. Že to už je predsa len ukážka príliš jednoduchej zábavy. Ale nie. Pred pár rokmi prišiel aj Arnold Schwarzenegger a keď prišiel večer, bol najväčšou hviezdou on. Premiéru mal práve slávny režisér Mike Leigh - keď už sa chystal, že vystúpi po červenom koberci, povedali mu: "Mohli by ste sa, prosím, postaviť sem na kraj? Práve prichádza pán Schwarzenegger, a on pôjde do sály prvý." V kine si potom Leigh uvedomil, že Arnie vošiel za veľkého potlesku a pozornosti fotografov dnu a bočnými dverami vzápätí nenápadne von. A už si to šinul na párty.

Mohol si vyberať, večierkov je každý deň niekoľko. Áčkových, béčkových, céčkových. A sú asi jediným miestom, kde sú herci a režiséri relatívne vo voľnom výbehu.

Inak sa pohybujú len medzi hotelom (napríklad Majestic a Martinez), a ten pohyb patrí len autu, v ktorom sa cez dav ľudí pomaličky vezú. Ak vo svojom programe nemajú žiadnu premiéru, lebo napríklad v žiadnom filme nehrajú, môže sa stať, že sa neprevezú ani v tom aute. Napríklad Penélope Cruz minulý rok povedala, že vôbec nevyšla z hotela.

Je to smutné, ale takto sa festival v Cannes zmenil tiež. Kedysi sa dalo stretnúť Hitchcocka v kaviarni a len tak s ním pokecať, dnes už to v uliciach mesta nikto nečaká. A naozaj, keď náhodou stretnete pri nákupoch Jima Jarmuscha v jeho typickom čiernom oblečení a so slnečnými okuliarmi, chcete si pretrieť oči. Vysvetlenie môže byť jedno - originálny Jim nechce prísť o svoju nezávislosť.

Nekonečné čakanie

No je tu ešte jedna vec. Nielen hviezdy ťažko vidieť. Vidieť sa niekedy nedajú ani filmy. Je to preto, že lístky sa na filmové predstavenia nekupujú. V kine platí akreditácia, a tú dostávajú filmoví profesionáli a novinári. Okrem nich sa rozdáva len obmedzené množstvo lístkov, ale ani tie sa nezháňajú ľahko. Sú zadarmo a veľa ľudí pre ne stojí na ulici už od pol ôsmej ráno. Každého, kto prejde okolo, sa pýtajú: Nemáte nejaký zvyšný lístok?

Ulica, na ktorej sú festivalové kiná, nie je taká dlhá, takže po týždni si už uvedomíte, že na nej trpezlivo vystávajú stále tí istí ľudia. Sú medzi nimi aj dôchodcovia, a tak sa niekedy až pýtate, či im naozaj ide o film a či náhodou len nechcú lístok speňažiť. Večer sa to však dá overiť: v tom dlhom a natrepanom dave stoja naozaj tí, čo sa tak veľmi snažili. Aj dôchodcovia.

Je to pozoruhodné, lebo ak chce niekto festival v Cannes absolvovať, musí mať nervy aj trpezlivosť. Rady pred kinom sú dlhé a všade sa treba predierať. Pred vstupom do každej budovy musia všetci ukázať, čo majú v taškách a musia prejsť detektorom kovov.

Kontrolóri sú všade, ale nakoniec je to dobre, lebo každý z nich je zároveň pripravený v čomkoľvek poradiť a pomôcť. Aj oni pôsobia tak ako celý festival - že všetko je do detailov premyslené a profesionálne zvládnuté.

n

V rokoch 1948 a 1951 festival nebol, lebo naň neboli peniaze. V roku 1968 sa v polovici zrušil, lebo filmári štrajkovali.

Dnes by už bolo treba veľmi veľa fantázie, ak by ste si chceli predstaviť, že festival v Cannes sa niekedy skončí.