o do Bratislavy presúvať záujmy investorov.

Na sťahovanie niečoho poriadne ťažkého si však aj popri politike stále nájde čas. Je to preňho romantika, navyše dobre platená.Za peniaze dnes už presťahujete čokoľvek. Myslí si to aj český expert na ťažké transporty Pavel Pavel. Presuny obrovských zariadení sú vraj "štandardnou" záležitosťou, ak na ne máte technické vybavenie. Tridsaťtonové lisy osadia za pomoci hydraulických heverov a špeciálnych podvozkov dvaja ľudia za dve hodiny.

Začiatky jeho extémneho špeditérstva boli však amatérske, inšpirované dobrodružnými knihami. Aj v cestopise Poslední ráj jeho obľúbeného autora Miloslava Stingla o Polynézii z roku 1974 si mohol Pavel prečítať, že spôsob prepravy sôch na Veľkonočnom ostrove

zostáva stále nedoriešený. Ako mohli domorodci presťahovať niekoľkotonové monolity z krátera Rano Raraku vzdialeného asi 20 kilometrov, kde boli vytesané, na ich súčasné miesto?

Sochy Moai vznikali v rokoch 1250 až 1500 a patria určite k najúžasnejším záhadám ostrova. Prví moreplavci ich videli ešte vztýčené, dnes sú však následkom vojen či zemetrasení pováľané, mnohé aj zarastené, poväčšine bez "klobúkov" zvaných pukao. Predstavujú bohov, kráľov či predkov? Moreplavci ešte videli miestnych ľudí klaňať sa pred nimi a zapaľovať ohne. Dnešní obyvatelia už monolitom nepreukazujú nijakú zvláštnu úctu.

Čo je to za krajinu?

Jedna téza hovorí, že Veľkonočný ostrov je zvyškom rozsiahlejšej pevniny či súostrovia, akejsi Pacifídy, ktorá záhadne zmizla v Tichom oceáne. No nie málo ľudí - medzi nimi aj Erich von Däniken - zasa verí v návštevy z kozmu. Miestni obyvatelia rozprávajú zasa svoje legendy, najznámejšia z nich je o prvom kráľovi Hotu Matuovi, ktorý prišiel na ostrov po tom, čo musel odísť z iného. Pre ženu, samozrejme.

Podľa iných rozprávaní mali veľké stavby postaviť ľudia, ktorí prišli z východu, teda z Ameriky. Táto teória si našla početných prívržencov, najznámejším z nich je Nór Thor Heyerdahl, ktorý sa na potvrdenie prepojenia Južnej Ameriky s Polynéziou neváhal preplaviť na primitívnom plavidle z Peru až na atol Raroia v rámci pamätnej výpravy Kon-Tiki. "Nepochyboval som, že táto vymretá kultúra súvisí so všetkými ostatnými americkým kultúrnymi centrami, ktoré ležia opustené a zarastené v pralesoch Mexika až po peruánske vetrom ovievané náhorné planiny," napísal vo svojej knihe Expedícia Ra. Na jeho teórie o bojoch medzi vyspelými bielymi staviteľmi sôch a menej cilizovanými Polynézanmi nazerajú dnešní vedci už trochu skepticky. No isté je, že Heyerdahl svojimi odvážanymi výpravami nadchol mnohých vrátane nádejného strojného inžiniera Pavla Pavla zo Strakoníc.

Kamenné bábiky

Člen prvej Heyerdahlovej výpravy na ostrov archeológ William Mulloy predpokladal, že sochy sa posúvali pomocou trámu v tvare V. Pavel tiež najprv uvažoval o ich transporte poležiačky. Neskôr ho však zaujalo rozprávanie jedného pastiera, ktorý mal Heyerdahlovi ukázať, ako sochy "kráčali". Otáčal sa pritom z jednej strany na druhú.

Pavel si uvedomil, že sochy sú vďaka nízkemu ťažisku pomerne stabilné. Správajú sa ako kývacie bábiky, ktoré sa po vychýlení vracajú do pôvodnej polohy. Na overenie svojej teórie priamo na ostrove nemohol na začiatku 80. rokov ani pomyslieť, preto si vytvoril betónovú kópiu jednej zo sôch doma v Strakoniciach.

"Bednenie mi zbúchali za fľašku rumu, betón som musel zaplatiť zo svojho. Boli by z toho už aj základy pod chatu či garáž," spomína. Na jeseň v roku 1982 preniesli skoro päťmetrovú sochu na rovinku, kde zvykli stanovať cirkusy.

"Laná som si požičal, poprosil som priateľov, aby mi prišli pomôcť, hoci som im mohol sľúbiť len to, že si narobia mozole."

Podarilo sa. Na rozhýbanie sochy vážiacej 12 ton stačilo sedemnásť ľudí.

Na základe fotiek z pokusu ho Heyerdahl pozval na svoju novú expedíciu na ostrov.

Po niekoľkomesačnom vybavovaní dokladov, ktoré vo vtedajšom režime pripomínalo pohyb monolitov, nakoniec vycestoval. Aj s dvadsiatimi dolármi, ktoré mu úrady štedro pridelili na cestu.

Keď Heyerdahl videl, že Pavel nemá ani na pivo, pridal mu nejaké, "vreckové", aby mal aspoň na pohľadnice domov.

Na pokus si vybrali deväťtonový kus, podľa Pavla "solídny priemer" sôch na ostrove. Tá najväčia, stojaca ešte v kameňolome, má aj 130 ton.

S prehováraním domorodcov vraj nemali problémy. "Sú to pragmatickí ľudia zvyknutí pracovať pre archeológov. Ak dostali zaplatené, nemali k sťahovaniu sôch žiadne predsudky," hovorí Pavel.

Okrem samotných technických problémov musel však riešiť "spoločenský rámec" pokusu. Domáci na seba totiž pokrikovali, výskali, často celkom zabúdali ťahať či istiť sochu. Problémy sa nabaľovali aj preto, že celý pokus sa vlastne robil pre Heyerdahlových filmárov. "Už-už sme boli pripravení a zrazu nás filmári zastavili, že nie je dobré svetlo," hovorí.

Pavel si pôvodne myslel, že sťahovať budú celý mesiac a sochu posunú možno aj o kilometer. Nakoniec to trvalo iba hodinu a posunuli ju len o šesť metrov. Dôvod bol autorsko-právny. Heyerdahl chcel totiž vlastniť exkluzívne zábery, preto urobil posun viac-menej v utajení. Zastavil ho v momente, keď sa pri nich objavili cudzí fotografi.

Z komerčného využitia svojho nápadu nezískal sám Pavel Pavel nijaké percentá. "Každý mi dnes hovorí, ako som mohol na tom zarobiť. Lenže za socializmu sme neboli vychovávaní k trhovému postoju. Bol som vtedy rád, že moje meno je spojené s Heyerdahlovým. Ja som si podmienky nedával a on sa správal pragmaticky," vyjadril sa s odstupom času. Pavel zarobil len na svojom PR, publikoval množstvo článkov, vyšli mu aj dve knihy.

"Bol som mladý," odpovedal na otázku, či veril, že sochou skutočne pohne.

Transportný skanzen

Hoci pri muzeách či univerzitách vznikajú početné archeoparky, akýsi "transportný" skanzen, kde by sme si cvične postavili nejaký ten Stonehenge, ešte chýba. Práve o takom niečom sníva Pavel. Žiakov by to podľa neho vtiahlo do atmosféry starých čias, sťahovanie balvanov by ich navyše naučilo zodpovednosti k partnerovi. "Kameň neobkecáte. Ak sa ulejete, väčšia hmotnosť padne na vašich kolegov," vysvetľuje.

Stavitelia sôch z Veľkonočného ostrova používali na transport sôch empirické poznatky. Pripomína, že v bežnom živote ani my nepoužívame integrály. "Aj v primitívnych podmienkach sa dajú urobiť krásne diela," myslí si.

n

Pavel Pavel je jediným rešiteľom transportných rébusov v našich končinách, o to viac, že sa tomuto biznisu už venuje sporadicky. Ak však niekto potrebuje presťahovať niečo, čo iní odmietnu, obráti sa na "blázna" zo Strakoníc.

Veľkonočné ostrovy - pupok sveta

Veľkonočný ostrov je najizolovanejším miestom Polynézie. Leží 3500 km na východ od Čile, ku ktorému administratívne prináleží. K nabližšiemu ostrovu je to však od neho ďalšie tisíce kilometrov. "Všade okolo modrý Pacifik. A medzi nimi nepochopiteľný, na pohľad nezmyselný kúsok zeme, 180 štvorcových kilometrov, dvadsať vyhasnutých sopiek, takmer žiadne stromy a jediná dedina," takto opisuje ostrov spisovateľ Miloslav Stingl.

Veľkonočným ho nazval holandský moreplavec Roggeveen, keďže na ňom pristál práve na bielu sobotu v roku 1722.

Dnes mu hovoria len Rapa Nui, teda Veľká Rapa. Jedno z dávnejších pomenovaní však znelo príznačne Te Pito o Te Henua - Pupok sveta.

Prví Polynézania prišli na ostrov v 3. - 8. storočí n. l. Moreplaci hlásili, že tamojší obyvatelia sa podobali Európanom a žili v hojnosti. No kapitán James Cook už v roku 1774 opísal menšiu populáciu žijúcu v biede. Domáci nevedia o svojej histórii veľa. V roku 1862 totiž ostrov prepadli hľadači živej sily na ťažbu guána v Južnej Amerike a zobrali z ostrova takmer všetkých mužov. Na intervenciu francúzskej a anglickej vlády mali sto z nich vrátiť, na spiatočnej ceste však na lodi vypukla epidémia kiahní. Prežilo len pätnásť, tí však preniesli chorobu na ostrov, kde začalo hromadné umieranie. Na celom ostrove nakoniec zostalo 111 ľudí, ktorých prekrstili misionári, takže zvyšky starých legiend sa premiešali s biblickým nánosom.

O pôvodných obyvateľoch ešte vieme, že mali veľmi zložitú mytológiu a v navigácii prekonali aj starovekých Feničanov. Otázky vyvoláva aj fauna a flóra ostrova, v ktorej sa nachádzajú aj druhy, ktoré sa tam nemohli preplaviť.

foto sme - pavol funtál, archív p. p.