Víkend? Prvé čo ma zíde na um je francúzsky film Konečne nedeľa od Francoisa Truffauta, deň, keď sa ulice vyprázdnia a všetko sa spomalí. Vtedy sa hudba vníma úplne inak.
Posledný víkend mal zvláštne čaro. Dostal som ponuku od Oskara Rózsu, že by som mohol prísť púšťať svoju obľúbenú hudbu do jeho relácie Samé dobré veci, ktorá uzatvára cyklus celého týždňa v nedeľu večer. Bola to výzva siahnuť po niektorých diskoch a oprášiť si spomienky. Cez deň som sedel so slúchadlami na ušiach a prechádzal hudbu v jej rozmanitosti a pestrosti, ktorá mi za tie roky pretiekla ušami.
Ako prvú som v dramaturgii zvolil Zornovu coververziu The James Bond Theme s avantgardným zoskupením Frith, Frissell, Baron, Horowitz, ktorá pod názvom Naked City nahrala v roku 1989 platňu s filmovými témami, v ktorých potom Zorn pokračoval s Mike Pattonom a Marc Ribottom. Práve Pattona s Ribottom sme s Oskarom videli v New Yorku v The Knitting Factory, kde táto partia s rozličnými projektmi pravidelne vystupuje.
Potom prišla do rany skladba Faces od Earth, Wind & Fire. Je z roku 1980 a myšlienka jednej témy, ktorú spievajú a hrajú ľudia rozličnej národnosti a vierovyznania pôsobila aj po rokoch blahodarne. Oskar ich nazval najlepšie šliapajúcou kapelou na planéte. Fantasticky zaranžovaná dychová sekcia a v nej sólisti Andrew Woolfolk a Don Myrick mi pripomenula, ako losangeleskí policajti bez vyzvania a strašným omylom zastrelili fenomenálneho saxofonistu, lebo sa hral na ulici so striekacou pištoľou so svojimi deťmi a pripravoval ich na vstup do života.
Tretia skladba bola venovaná roku 1993, keď som na Národný výbor Bratislava I. priniesol CD Toma Waitsa a požiadal asistentku matrikára, aby nám pustila počas obradu úvodnú skladbu Somewhere z muzikálu West Side Story. Napriek nezabudnuteľnej a uznávanej melódii sme rozbúrili stojaté vody bratislavského úradníckeho sveta.
Sreamin' Jay Hawkins sa vyvalil na poslucháčov ako tretí. Skladbu z roku 1956 I Put A Spell On You ju v aute na ceste na slnečnú Floridu pustil Eddie, kamarát Johna Lurieho, ktorý nám ponúkol hudbu do filmu Na krásnom modrom Dunaji a osobne som sa s ním stretol v Tubingene a Stuttgarte.
David Sylvian dostal číslo štyri. Patrí medzi tých, ktorí sa nenechali zaškatuľkovať a prinesie vždy niečo prekvapujúce. A po ňom Prokofiev, Pochod kráľov z baletu Rómeo a Júlia, burácajúce dychy a tympany, ktoré nápadito v telefónnom odkazovači použil Leos Carax v druhej časti svojej trilógie Zlá krv s Denisom Lavantom.
Po veľkolepých emóciách z Ruska nastal oddych s mágom šepotov a šumiacej trúbky. Ako piesok sa liala skladba fenomenálneho Cheta Bakera Moon and Sand, ktorý sa naučil hrať na svojom nástroji aj po tom, čo mu díleri vybili zuby. Hovorí sa, že mal absolútnu pamäť a nosil v nej melódie, ktoré vo svojom živote počul.
Myšlienku, že umenie musí byť znepokojivé, naplnil nórsky gitarista Eivind Aarset, ktorý originálne spája tradičné prvky džezu s modernými elektronickými beatmi. Koncepcia nepokoja, stále prítomného chaosu a zároveň schopnosti vytiahnuť z neho silné melodické linky a nechať ich rozsvietiť, je blízka aj ďalším dvom kapelám, ktoré som vybral, King Crimson a Radiohead.
Prišiel záver a veľmi jednoduchá voľba. "Keby som sa na opustenom ostrove musel rozhodnúť, čo chcem počúvať... bol by to Bach," skočil mi do reči Oskar a v éteri sa ozvala ária z Matúšových pašií, ktorá uzavrela môj víkend s dlhoročným priateľom v rajskej záhrade, zvanej hudba. (maj)
