Až do starovekej Rímskej ríše nedlho pred jej rozpadom situoval dej svojho románu Oltár bohyne víťazstva (Ikar, preložil Ivan Izakovič, Bratislava 2007) Valerij Briusov. Vedúci predstaviteľ ruského symbolizmu (1873 - 1924) písal okrem poézie aj poviedky a romány, kde využíval svoju záľubu v historických látkach. Zvlášť ho zaujímala antika, čo sa prejavilo už latinskými názvami niektorých jeho básnických zbierok.
Román Oltár bohyne víťazstva (autor ho vytvoril v rokoch 1911 - 1912) sa odohráva v 4. storočí nášho letopočtu a je plný dramatických udalostí, lebo vzrastá napätie medzi kresťanstvom a pohanstvom, vybíjajúce sa nielen v lokálnych konfliktoch, ale hroziace prepuknúť do otvoreného boja na viacerých miestach ríše.
Jedným z výbušných momentov je aj správa, že vládnuci rímsky cisár Gratianus dá rozkaz odstrániť z Kúrie (senátu) oltár a sochu bohyne víťazstva ako pohanskú modlu. To sa stretne s nevôľou mnohých vysokých funkcionárov, ktorí sú presvedčení, že bohovia sa od Ríma odvrátia a impérium sa rozpadne.
Tento veľkopohyb a zárodky budúcej vzbury, či sprisahania preniesol Briusov na tzv. nižšiu úroveň, do prostredia rímskych domácností, krčiem a nevestincov. Na scéne sa objaví osemnásťročný Junius, ktorý prichádza z Galie do Ríma, aby tu študoval. Býva u svojho strýka senátora, cisárovho odporcu, kde sa doňho zaľúbi mladučká senátorova dcéra Mamia, no on sa predtým a medzitým zamiluje do Rey a Hesperie, ktoré sa v jeho živote stanú rozhodujúcimi postavami.
Sú to totiž tajné organizátorky proticisárskeho sprisahania a vďaka Juniovej vášnivej láske k jednej i druhej sa im ho – nezávisle od seba – podarí zapojiť do pripravovanej akcie dokonca ako možného cisárovho vraha.
Briusov túto fázu Juniových ľúbostných vzplanutí exponoval do takých šírok a hĺbok, že to miestami vyzerá ako pôsobenie čiernej mágie.
Briusov v románe preukázal podrobnú znalosť historického obdobia, o ktorom píše, i reálií a faktov, ktoré boli pre vtedajšie obdobie charakteristické. Nedá sa povedať, že na svoje postavy navešal len historické kostýmy – hoci im venuje mimoriadnu pozornosť – ale usiloval sa vystihnúť aj ich možné myslenie, motivácie, spôsoby správania.
No jednako je kniha zaťažená množstvom vtedajších reálií, ktoré sú tu akoby len preto, aby dokumentovali, čo všetko autor vie. Zdá sa, že niektoré situácie naozaj nevznikli z potrieb deja, ale z autorskej potreby použiť ich ako vývesnú skriňu dobových rekvizít.
Týka sa to aj citátov z antickej literatúry, narážok za gréckych a rímskych spisovateľov a filozofov, hoci na druhej strane autor chcel týmto spôsobom poukázať na vzdelanostnú úroveň niektorých spoločenských vrstiev.
Vcelku tento román plasticky znázorňuje život v Rímskej ríši a z univerzálnejšieho hľadiska je poučný aj v tom, že ukazuje, ako sa človek vo svojich chúťkach – mocenské nevynímajúc – za tie stáročia nezmenil.
