V pražskej Mestskej knižnici otvorili výstavu Bruselský sen - českoslo­venská účasť na Expo 58 v Bruseli a životný štýl raných 60. rokov. Osloví nielen pamätníkov, retromaniakov a historikov.

PRAHA. Máte to tu krásne! Len keby to nebola propaganda. Na takúto reakciu boli pracovníci československého pavilónu na svetovej výstave Expo 58 pripravení. Každý si musel naštudovať manuál s odpoveďami, ako reagovať na „provokatívne“ poznámky. Aj ten nájdeme na prehliadke Bruselský sen.

„Žijeme v roku 1958, v roku veľkých technologických zázrakov, keď je všetko možné,“ takto znela úvodná veta v brožúrke k československému pavilónu na Expo 58 v Bruseli. Táto veľkolepá prehliadka prebiehala medzi aprílom a októbrom 1958. Bola prvou po devätnástich ro­koch, na ktorej sa zúčastnila väčšina dôležitých krajín.

Keďže studená vojna bola v plnom prúde, výstavné pavilóny boli ako stvorené na propagandu. Československý pa­vilón dokázal decentne a sofistikovane prezentovať, a­ký šťa­stný a tvorivý je československý občan. Umenie, dizajn, technológie – pavilón podriadil ideologickému posolstvu všetko. V hodnotení odborníkov aj laikov dostal najvyšší počet bodov. Čím to bolo?

Československo pôsobilo ako idylická krajinka, kde každý pracuje pre úspech každého. No súčasne náš pavilón predstavil to najlepšie z umenia aj vedy.

Pavilón prezentoval Jeden deň v Československu a bol rozdelený do troch sekcií: Práca, Odpočinok a Zábava. Pre vystavujúcich bol Brusel úžasná príležitosť prezentovať svoju tvorbu a dostať sa k materiálom.

K niektorým umelcom mali funkcionári výhrady, napríklad k Janovi Kotíkovi, ktorého vitráž bola príliš abstraktná. Našťastie, dosahovala také obrovské rozmery, že ju nebolo čím nahradiť, a tak sa v Bruseli nakoniec prezentovala. Iróniou však bolo, že keď bola navrhnutá na Veľkú cenu, československá delegácia zalobovala proti.

Na čiernom trhu

Sklo a keramika boli jednou z najväčších „bômb“ nášho pavilónu. České sklo bolo fenoménom už predtým, v Bruseli naozaj ohúrilo. Totálnym zázrakom však bola Laterna magika a Polyekran od bratov Radokovcov a Josefa Svobodu. Polyekran projektoval film na osem plátien a zosynchronizoval ho so zvukom. Detaily a celky, farebné a čiernobiele zábery poeticky prelínal. Laterna magika išla ešte ďalej. V spolupráci Miloša Formana synchrónne prepájala živý tanec, hudbu, spev, divadlo, pantomímu.

Dodnes funguje Laterna magika ako atrakcia pre turistov pri Karlovom moste, v Mestskej knihovni môžeme precítiť jej atmosféru z dobového filmu. V Bruseli tento program vďaka šuškande aj miestnej tlači zažíval obrovský divácky záujem, stálo sa naň v dlhom rade, so vstupenkami sa obchodovalo na čiernom trhu.

V Laterne magike vystupoval aj SĽUK, a tým sa dostávame k otázke, aké zastúpenie malo v československom pavilóne Slovensko.

„Zo Slovenska ste mali zastúpenie od Ladislava Gudernu a Ľudovíta Fullu,“ povedala pre SME jedna z kurátoriek výstavy Vanda Skálová. „Pri príprave výstavy sme oslovili aj Slovenskú národnú galériu, ale dostali sme odpoveď, že na Slovensku bruselský štýl nebol a nikto sa tomu nevenuje. Niektoré nábytky sa však vyrábali v Bratislave.“

Všetko je už inak

Bruselský štýl sa dostal do encyklopédií až v poslednom desaťročí, no bruselská estetika sa veľmi rozmohla ešte v 60. rokoch. Prejavila sa vo všetkých oblastiach – napríklad v textile, skle, typografii, o tom napokon hovorí druhá časť výstavy. Tá sa venuje životnému štýlu v 60. rokoch, teda odtlačku Expa na bežný život v Československu - od vysávača Eta 402 cez porcelánové labute až po módu.

Dnes je všetko inak – pavilón, po Expe prenesený do Prahy, zhorel, o mnohých exponátoch sa dodnes netuší, kde zmizli, a slávnu reštauráciu, ktorá dodnes stojí v Prahe na Letnej, má v prenájme reklamná agentúra.

Túto absenciu prehliadka v Mestskej knihovni kompenzuje, je dôsledná, jej príprava trvala tri roky. Koncipovaná je ako multimediálna prezentácia, čo jej len dodáva na príťažlivosti.

S manuálom v batôžku

Československý pavilón vní­ma nielen cez umelecký aspekt, ale aj cez sociologický a politicko-kultúrny. V Prahe trvá do 21. 9. a možno sa o rok presunie do Slovenského národného múzea. Určite osloví pamätníkov, retro maniakov a vlastne hocikoho, kto si rád zaletí v snoch o 50 rokov naspäť. Tento sen nie je len pôsobivý, ponúka aj drsné prebudenie.

Napríklad už spomínaný manuál, plný absurdných „rád“ ako odpovedať. Jedna z nich vyzerala takto: „Máte tu so sebou aj mladé ženy. Mohli by sa tu vydať? A zostať?“

Správna odpoveď znela: „Láska nepozná hranice (...) ale všetky sú vydaté a majú v Československu manžela a dieťa, alebo viac detí ako my všetky. Takže to neprichádza do úvahy.“