Richard Gere, unavený chicagsky účtovník, sa jedného dňa prihlási do tanečnej školy, ale pred manželkou, Susan Sarandonovou, to tají. Tá žiarli, lebo si myslí, že si manžel našiel milenku a dá ho sledovať detektívom. Nie je jej podzrivé len to, že manžel trávi viac času mimo domu, ale aj jeho dobrá nálada a prepotené košele. Hoci Richarda Gera pôvodne priláka do tanečnej školy krásna Jennifer Lopez ako učiteľka tanca, nakoniec príde na to, že tanec ho naozaj baví. Opäť si po rokoch nájde cestu k neprívetivej manželke a tá sa vplyvom zmeny svojho muža tiež zmení k lepšiemu. Pochopí, aký úžasný jej muž je. Napokon mu veľkoryso dopraje, aby si zatancoval svoj posledný tanec s krásnou mladou učiteľkou. Príliš romantické? Ale prečo by ste aj vy nemohli zažiť to, čo je možné v americkom filme? Prihláste sa do tanečnej školy, zamilujte sa, zamilujte sa do tanca a zachráňte svoj vzťah. Čo ak je to práve tanec, čo vo vás uvoľní ušľachtilé city?

Zvládne to každý

Stalo sa už zvykom, že po rokoch, čo spoločenský tanec akosi upadol do zabudnutia, záujem oň stúpa vždy v čase, keď v televízii bežia populárne tanečné šou. Potvrdzuje to aj Andrej Mičunek, prezident Tanečného klubu Danube v Bratislave. „Nátresk býva bezprostredne po skončení televíznych súťaží, potom to, tak ako všetko, čo je módne, trocha vyprchá. Minulý rok sa v tomto období prihlásilo neuveriteľné množstvo ľudí, možno až tridsať párov, čo je šesťdesiat ľudí." Hlásia sa páry aj jednotlivci. Ak nemáte partnera, pridelia vám profíka, asistenta, ktorý ho nahradí. „Hlásia sa aj úplní začiatočníci alebo veľmi mierne pokročilí, od vysokoškolákov až po šesťdesiatnikov," vraví Andrej Mičunek. Sú takí, ktorí sa za tri mesiace všetko naučia a to im stačí. Ide im o to, aby mali v spoločnosti o dve-tri triedy navrch. Tých, čo sa potom tancu venujú vážnejšie, súťažne, je menej. Okrem iného preto, že ak tanec neberiete len ako zábavu, je tento šport nielen časovo, ale aj finančne náročný. Musíte investovať viac, ako 500-600 korún za vyučovaciu hodinu. Platíte členské klubu, páni si musia obstarať frak asi za tridsaťtisíc, dámy zasa šaty. „Róby, ktoré vidíte v Let´s dance, stoja od dvadsať- do stotisíc. Nejde len o látku a ušitie, ale je na nich napríklad množstvo Swarovského kameňov. To všetko, vrátane špeciálnych topánok, musíte pravidelne obnovovať," vraví Andrej Mičunek. Podľa neho sa naučí tancovať každý. „Ešte som nevidel človeka, ktorý by sa to nenaučil. Dôkazom toho je, že tancujú aj ľudia mentálne hendikepovaní, sluchovo postihnutí, ľudia na vozíku. Samozrejme, ak hovoríme o tanci pre zábavu, ako o hobby." Prezident klubu nepoužil príklad so zdravotne hendikepovanými náhodou. Danube funguje totiž aj ako Národné integračné cetnrum, takže pri vstupe vás privíta vozíčkarka. Stretnúť ľudí na vozíku je v tejto tanečnej škole rovnako prirodzené, ako stretnúť tu zdravých.

S manželkou tancujem rád

Nevieme sa dočkakť, kedy nazrieme do tanečnej sály. „To viete, chodia ako do tanečnej, prvých desať-pätnásť minút nič," komentuje žiakov Andrej Mičunek. No dočkáme sa. Štyri páry ladne plávajú parketom. Mladý učiteľ na chvíľu vypne hudbu, zatlieska a povie: „Teraz si dáme valčík." Štyri dvojice, z ktorých tečie pot, sa musia pred ďalším kolom vydýchať. Jasný dôkaz, že tanec nie je len zábava, ale aj drina. Smejú sa, že na nich treba brať ohľad, lebo sú seniori.

„Naši kamaráti začali tancovať, keď im deti trošku odrástli, zo zdravotných dôvodov. Ja som to tiež vždy chcela s manželom skúsiť. Prehovárala som ho päť rokov," vraví ekonómka Eva Štecová (47). „Až som sa dal prehovoriť," dodáva Boris Štec (50), ktorý pracuje ako manažér. A dôvod, prečo sa dal „prosiť" tak dlho? „Tanec nie je môj najobľúbenejší šport, ale s manželkou tancujem rád." Tá ho, žiariac šťastím, dopĺňa: „Je to aj spoločenská udalosť. A je to príjemné. Je nám tu fajn, pretože je tu veselo." Chodia sem už tretí rok a neľutujú. Ani manžel. „Nie, nie. Tanec je perfektný a konečne, keď chodím na bály, môžem si aj bez obavy zatancovať." Tanec im spestril život. Deti už odrástli, potrebovali si nájsť spoločného koníčka. „Môžeme sa tu s ostatnými pármi porozprávavať. Tanec je spojenie hudby a rytmu, rozohreje vám žilky v tele," vraví Eva.

Žena konečne poslúcha

Manželia Mirka a Ivan Benkovci dovŕšia tento rok 45 rokov. Ona pracuje v metrologickom ústave, on je informatik. „Mne to pomáha. Mám náročné zamestnanie, kondičku potrebujem," vraví Mirka Benková. Nevie, či sa dá tancom schudnúť, ale rozhodne sa ním dá vyformovať postava. Manželia v klube spolu tancujú už ôsmy rok. Dôvody boli najprv zdravotné. „Moje problémy s chrbtom. Odporúčali mi pohybovať sa. No a stal sa z toho náš koníček. Neskôr sem začala chodiť aj naša dcéra," vraví Mirka. No v tomto prípade bol iniciátorom aj manžel: „Videli sme nejakú reklamu a povedali sme si, že by bolo báječné, trochu si spestriť manželský život. Miesto televízie o ôsmej sadnete do auta a odveziete sa na tréning. Vynikajúce je, že na rozdiel od manželstva, sa na parkete priam vyžaduje, že partnerka musí jednoznačne poslúchať partnera. Ak sa urobí chybný krok, nikdy nie je na vine partner, pretože partner vedie," smeje sa. „V mladosti som sa prvýkrát dozvedel, že neviem chodiť, na vojne. Druhýkrát som na to prišiel na tanečnom parkete. A súvisí s tým mnoho zaujímavých vecí - na súťaži musíte mať motýlika, bielu košeľu, byť vyobliekaný, v lakovkách, máte daný rytmus. Čím jednoduchšie to vyzerá, tým viac je to vydreté. A k tomu sa treba aj usmievať." Manželka vraví, že aspoň cestou do klubu majú čas porozprávať sa." Na poznámku, že majú teda k sebe aj fyzicky bližšie, sa zasmejú. Manžel vysvetľuje: „Na jednej strane bližšie, na druhej strane - je to ventil. Manželské páry, čo sem chodia, hovoria, že po každom druhom tréningu sa idú rozvádzať. Vyčítajú si, kto čo urobil alebo neurobil." Manželka však spresňuje, že to myslia s humorom. Benkovcom to ide na parkete skvele. A akí boli tanečníci predtým? „Žiadni! Sme amatéri, úplne klasickí. Vedeli sme akurát polku, valčík a tým sa to končilo."

Spestrenie života do ružova

Jana (41) a Anton (43) Marčekovci sú trochu iný prípad. Kedysi sa venovali tancu súťažne a zatúžili sa k nemu vrátiť. „Chodíme sem asi piaty rok," vraví Anton Marček. „Tancovali sme zhruba pred dvadsiatimi rokmi. Motív bol teda pohyb, spomienky a tak."

Jana Marčeková dodáva: „Aj spoločenská udalosť, lebo každý tréning je spoločenskou udalosťou. Tu je veľmi dobrá partia ľudí, rozumieme si. Je to taký relax od sedavého zamestanania. Pracujem ako softvérová dizajnérka, manžel je projektový vedúci." Aj Marčekovci môžu ostatným manželským párom tanec len odporučiť. „V každom prípade je to niečo, čo manželia môžu robiť spolu, teda nie že - on je na futbale a manželka na aerobiku. Sú spolu a môžu si to spolu užívať."

Laco Gažo (25) a Lucia Krížová (21) sú na parkete nielen najvyšší, ale aj najmladší. Laco má firmu, Lucia študuje medicínu. On sa sem prihlásil z recesie, z túžby po zmene prostredia, ona preto, že na strednej škole zmeškala povinnú tanečnú a strašne chcela tancovať. Sú dôkazom toho, že v tanečnej škole môžete nadviazať aj vážnejší vzťah. Laco a Lucia sa totiž stali partnermi nielen pri tanci, ale aj v živote. „Hlavne môžeme byť spolu. A je to aj zábava. Zároveň taký iný druh odreagovania," vraví Laco. „Je to niečo tvorivé, na čom sa dá pracovať a prináša to výsledky," myslí si Lucia.

Paradoxne jeden z najmladších je tu učiteľ. Peter Jasovský má len 21 rokov, ale tancu sa venuje už desiaty rok, čiže od detstva. „Ide im to vynikajúco. Majú veľké sebavedomie, chuť s tancom žiť. Ide im to naozaj veľmi dobre," chváli svojich žiakov. Aj on považuje tanec za perfektné ozvláštnenie života. „Určite áno. Je to niečo nové. Každý, kto sem prišiel, si to zatiaľ len pochvaľoval. Že konečne nie sú doma, nepozerajú telku, konečne športujú. Je to také spestrenie života do ružova."

Urobiť si emóciu pre seba

„To je len dobre, ak o akýkoľvek druh tanca stúpa záujem. Preto rád prijímam pozvania do Let´s dance," vraví choreograf a režisér Ján Ďurovčík. „Tým, že jeden z páru je profesionál, nedehonestuje táto šou tanec, ako niektoré iné súťaže." Na spoločenskom tanci je podľa neho príťažlivé to, čo na tanci vôbec. „Na jednej strane neskutočná estetika a krása z ladnosti. Diváci vidia krásne sa hýbať ľudí a pochopia, že aj spoločenský tanec môže o niečom vypovedať. Oproti iným druhom tanca má jednu veľkú výhodu - azda iba folklór by sa mu v tom mohol priblížiť, aj keď Slováci trošičku hlúpo na folklór zanevreli. Diváci si zrazu uvedomujú, že aj oni si môžu takto zatancovať, na plese alebo inde. Spoločenský tanec nie je vždy len nositeľom nejakej myšlienky, ale je nositeľom vnútornej emócie medzi dvomi ľuďmi. A je možné, aby si ľudia tú emóciu urobili sami pre seba, kdekoľvek, kde hrá hudba, valčík, tango alebo čača. Toto je to rajcovné. V balete idete každé ráno k tyči, makáte, ale to okrem javiska nikde nevyužijete. Preto je taký populárny spoločenský tanec a je dobre, že je populárny."

Niekto musí dať impulz

Aj Ďurovčík sa za tanec medzi partnermi prihovára. „S Petrom Modrovským máme tanečnú školu Dansovia. Chodia tam páry od dvadsiatnikov po šesťdesiatnikov, inžinieri, docenti, doktori. Prídu s manželkou a berú to ako spoločenskú udalosť. Veľmi ich to zbližuje a dá to nové napätie, novú emóciu do vzťahu." Každý sa síce nemôže naučiť tancovať tak, aby sa prezentoval na javisku, ale tancovať pre zábavu môže každý. „Tak, ako si môžem spievať v sprche a mať z toho neskutočnú radosť, aj najväčšie drevo si môže zatancovať na plese v Opere. Ide len o to, aby ste sa cítili dobre." Vďaka televíznym súťažiam sa pozdvihol tanec. „Ľudia nechcú vyzerať ako barbari, aby na valčík netancovali waltz, aby tango bolo tango. V tomto súťaže pomohli." Keďže Ján Ďurovčík tancuje odmala, od klasickej tanečnej bol oslobodený. Rád sa díva na rumbu alebo na passo doble. „Mám rád tieto emočné veci." Ak máte pocit, že latinsko-americké tance súvisia s erotikou, nemýlite sa. „Samozrejme, veď rumba má v svojom podtexte zvádzanie. Rumba je o zvádzaní muža ženou, passo doble je ako súboj toreadora s býkom. To máva vyslovene takéto vzrušujúce elementy. Je to aj v našich ľudových tancoch, len my Slováci sme v tomto zakomplexovaní. Prídete do Mexika a mladí ľudia v texaskách idú na salsa diskotéku. A nie na jednu, je ich tam plno. Keby ste u nás urobili „čardáš bar", asi by to bolo trápne." Ján Ďurovčík na plesy nechodí, dva však režíruje - Ples v Opere a Zemplínsky valal. Ale vraví, že sa to s tancom lepší, ľudia sa učia. „Chytá to troška noblesu." Na tom, že sú to skôr ženy, ktoré nahovárajú svojich mužov do tanečných škôl, nevidí nič zvláštne. „To je na tom krásne. Niekto musí dať impulz."