Práve ste vydali sólový album a zároveň sa finišuje na druhom, kde bude vaša skladba pre orchester. Máte ambíciu stať sa skladateľom vážnej hudby?

Veľmi ma tá práca bavila a chcel by som ju robiť ďalej, ale pochybujem, že mi niekto tak skoro zase zavolá a povie: Tu máte orchester, píšte. V súčasnosti sa objednávky od všetkých štyroch slovenských orchestrov len tak hrnú a skladatelia píšu až im horia zadky (smiech).

Myslíte, že sa to zmení, keď začne normálne fungovať Symfonický orchester Slovenského rozhlasu?

Čo dodať, keď sa riaditeľkou rozhlasu stane žena, ktorá o tom zrejme nemá ani šajnu. Keď som mal pred piatimi-šiestimi rokmi pocit, že sme na tom dosť zle, tak to ešte bolo celkom dobre. Slovenský film stále živorí, hudba je plus-mínus v tej istej fáze. Čo si budeme nahovárať - popmusic je takmer nepočúvateľná, jazz už s hudbou má máločo spoločné a súčasná vážna hudba podľa mňa nedokáže osloviť poslucháčov, keď neberieme do úvahy zázraky typu Mater od Vlada Godára. Ešte tu máme divadelný orchester SND, o ktorom konečne niekto napísal, že to, čo hrajú je len približné. Pritom sa to odohráva v stánku, ktorý nás stál a stále stojí najviac.

Nových filmov okrem Muziky vzniklo a vzniká viac. Darí sa najmä mladým dokumentaristom, ktorí robia oceňované a zároveň veľmi divácke filmy.

Všetky nové veci nepoznám, ale Muziku som videl. Konečne niekto aj u nás uchopil 80. roky a okrem rozpačitého záveru sa podľa mňa tento film nepomýlil ani raz.

V roku 1994 ste preberali jazzovú cenu, prečo si dnes myslíte, že jazz s hudbou nemá nič spoločné?

Jazzu sa prihodilo to, že stratil energiu a stal sa disciplínou pridruženou k olympijským hrám. Roky stagnuje a nikto do neho nekopol ani v tej vieske, odkiaľ pochádza. Všetci hrajú to isté - to, s čím kedysi prichádzal Miles Davis a iní. Akurát to dokážu dnes kvalitnejšie nahrať. Pre mňa je to úplne neznesiteľná hudba.

Takže sa nechystáte ani na bratislavský koncert gitaristu Johna McLaughlina?

Samozrejme, že sa chystám. Zaujíma ma, kam sa dostal. Ak sa však začnem po troch minútach nudiť, tak sa zdvihnem a idem domov. Mám dosť obavy, lebo koncert je ohlasovaný ako McLaughlinov návrat k jazzrockovým začiatkom. Ale to Davis nikdy neurobil! Ani mu nenapadlo vracať sa k bebopu. Radšej päť rokov sedel doma a okrem iného rozmýšľal, ako ďalej.

Ľudia však majú radšej to, čo poznajú než nové veci. To si uvedomil aj Chick Corea a obnovil ďalšiu legendárnu skupinu Return to forever.

Chápem, že má komunitu fanúšikov, ktorí na neho určite prídu. Ale podľa mňa to nemá zmysel. Iba ak ten, že vznikne ďalší muzeálny exponát. Zrejme sa ľudia ako Corea desia predstavy, že prídu o publikum a peniaze, čomu nerozumiem, lebo väčšinou sú dávno za vodou. Od nich by bolo oveľa sympatickejšie, keby urobili niečo nové a odvážne.

Dlho ste robili rôzne cudzie projekty než ste sa začali venovať sebe. Ako ste našli odvahu vycúvať z pozície vychyteného nájomného hráča?

Dodnes počúvam, že ako sme s Oskarom Rózsom a Marcelom Buntajom boli všade, no muzikanti sa musia nejako živiť. My sme sa navyše nikam netlačili, ponuky chodili, tak sme ich brali. To keď mi niekto zavolal, mal som mu povedať nech si zavolá iného gitaristu? Jedného dňa som však pochopil, že úplne strácam orientáciu. Uvedomil som si, že sa zaoberám vecami, ktoré s hudbou nemajú nič spoločné a s trávim čas s ľuďmi, ktorí nemajú s hudbou nič spoločné. Tak som sa rozhodol byť nekompromisný a vybodnúť sa na také projekty. Pripadalo mi trápne a neprofesionálne stáť vedľa niekoho na pódiu a po koncerte ho kade-tade s kolegami natierať, čo všetko nevie a potom od neho zobrať honorár.

Aký to bol pocit, odrazu sa odstrihnúť takmer od všetkého, čo ste dovtedy robili?

Nebolo to jednoduché, ale risk je zisk. Myslím, že je dobré vŕtať sa v sebe a v tom, čo sa deje okolo. Mne vtedy veľmi pomohol Tóno Kubasák. Pomohol mi vrátiť sa k tomu, čo som už vedel, ale zabudol som. A ukázal mi aj nové veci. Pobyt v popovej oblasti mi obrúsil pozornosť. Tam sa všetko točí okolo hitov, slávy a peňazí. Hudba je na poslednom mieste.

História ukazuje, že práve takéto kroky inam zostanú v pamäti.

Niektoré určite. Mne išlo hlavne o vnútornú úprimnosť, nie byť originálny za každú cenu. Mohol by som založiť rockovú kapelu, hodiť sa na kolená a hrať známe gitarové riffy. Bolo by to komické, no možno aj trochu psychologicky zaujímavé, ako v prípade mnohých iných rockerov.

Už ste si to raz vyskúšali, keď ste sa vrátili s Mariánom Greksom ku starým pesničkám vašej skupiny Demikát a nahrali ich nanovo, nie?

Vtedy išlo o jednorazový štúdiový projekt. Dnes by som to už mentálne nezvládol. Vždy ma viac inšpirovali ľudia schopní ísť vlastnou cestou, ktorí nerobili to, čo všetci ostatní.

U nás bol prototypom takého solitéra Dežo Ursiny, ktorého ste dobre poznali.

Dežo ani neuvažoval, že by to mohlo byť inak. Tým, že z hudby nežil, nemal čo stratiť. Ale ako sa k nemu staviame? Niektorí vedia, že existoval, občas v rádiu Devín pustia nejakú jeho skladbu. V SME ste vydali Modrý vrch, no to je všetko. Netvrdím, že by mal mať ulicu alebo sochu ako Julo Satinský, on by bol samozrejme prvý, kto by sa tomu smial, ale jednoducho jeho odkaz ťažko prežíva. Úcta k tomu, čo sa nazýva rodinné striebro, je v tejto krajine mizivá.

Dlho ste hrali aj s ďalšou legendárnou postavou našej scény Mariánom Vargom. Spoluprácu s Ursinym prerušila jeho smrť, čo bolo dôvodom na rozchod s Vargom?

Podľa Mariána som sa začal navážať do vecí, do ktorých ma nič nebolo. Jedna z tých vecí bola moja otázka, prečo už necvičí. Bola to trochu drzosť, ale zase z druhej strany, keď si zoberieme, že 18-ročný Tony Williams povedal štyridsaťročnému Milesovi Davisovi: Zdá sa mi, že si prestal cvičiť, tak Davis o tom porozmýšľal a naozaj cvičiť začal. Nechcem to porovnávať, lebo ja nie som Williams a Marián nie je Davis, ale ľudská situácia bola dosť podobná.

Nebol problém aj v tom, že Varga bol dlho zvyknutý iba na sólové hranie?

Skôr v tom, že sme hrali čisté improvizácie, čo má veľké úskalia. Niekedy to dopadne fantasticky, inokedy človek zíde z pódia úplne rozbitý. To sa dá robiť, iba ak sú základné veci v kapele vyrozprávané alebo existujú záchranné poistky, aké mal vynikajúco vymyslené napríklad Zappa. Keď mal pocit, že koncert začína byť nudný, na jeho signál začala celá skupina hrať niečo nacvičené, čo malo neuveriteľný efekt. To sme my nemali, vopred nebolo dohodnuté nič.

Z vašich koncertov existujú záznamy, nemá zmysel vydať ich v zostrihanej podobe?

Už som to skúšal, ale nevedel som, ako to poskladať dokopy. Marián tvrdil, že sa to dá vydať aj v pôvodnej podobe, ja som tvrdil, že nie. Nemyslím si, že treba vydávať všetko len preto, že sa to niekedy nahralo. Problém je, že tu niet naozajstných producentov, ktorí by povedali Ukážte to sem chlapci, ja to zostrihám. Keď človek sám hrá aj mixuje, ťažko získava potrebný odstup.

Ako sa vám spolupracuje s vydavateľstvom Hevhetia, ktorého šéf Ján Sudzina sa na albumoch uvádza ako výkonný producent?

Hudbu, akú robím ja, vydávajú tejto krajine dvaja ľudia - Paľo Maruščák a Jano Sudzina. Oslovil som oboch, Jano povedal áno, a tým je to vybavené. To je jeho vklad.

Na albume Sklony sú skladby označené iba minutážou. Prečo?

Nechcel som ľuďom vnucovať, čo si majú pri počúvaní predstavovať. Možno sa budú cítiť aj zaskočení, že nedostali barličku k takejto hudbe, ale povedal som si, že to risknem. Kedysi sa napísalo „klavírne kusy" alebo „sonáty" a fungovalo to.

V tlačovej správe k albumu sa píše, že spracúvate aj svoje dojmy zo slovenského výtvarného umenia.

Odmalička som rád kreslil, no potom prevládla hudba. K slovenskému výtvarnému umeniu ma priviedol môj priateľ a autor obalu cédečka Ivan Zubaľ. Zrazu som si uvedomil, že tu existuje jedna línia v umení, kde niet pochýb, že treba vychádzať z miestnych zdrojov a tradície. Mednyánszky, Fulla, Paštékove Oravské záznamy a desiatky ďalších ľudí, ktorí robili niečo, čo je úplne svetové, nádherné a pritom naše.

A čo hovoríte na to, že v niektorých školách sú povinným čítaním anglické fantasy knihy?

Veď fajn, prečo nie. Ale my máme svoju ľudovú slovesnosť. Napríklad Dobšinského rozprávky, množstvo povestí a balád, ktoré svojou intenzitou, záberom a životnou filozofiou idú, pri všetkej úcte, hlbšie ako rôzne fantasy gýče.

U nás sa stále živí mýtus, že Slováci sú robotný národ s ohnutými chrbtami a holubičou povahou, ktorý nikdy netvoril veľké dejiny. A keď sa tu aj zrodia nejaké talenty, len málo z nich prekročí hranice. Súhlasíte?

A prečo by mali prekračovať hranice? Napríklad Ivan Kadlečík píše o tom, že zmyslom literatúry nie je, aby bola prekladaná. Pre mňa je práve on majster nad majstrov v otázkach vyrovnávania sa s tradíciou a jej rozvíjania. Zo slovenskej literatúry som všeličo nahryzol, no len máločo dočítal. Keď som sa dostal k jeho textom, myslel som si, že sa mi sníva. On žije utiahnutý v Pukanci a z toho odstupu si môže dovoliť napísať, že amaterizmus je zlaté teľa Slovenska. Tvrdí, že keď nebudeme vedieť, čo sa tu dialo a nebudeme nazývať veci pravými menami, nikam sa nedostaneme. A keďže on to robil stále, skončil tam, kde skončil. Sedí si v malej dedine a stále vysiela na najvyššej úrovni.

Keď sme pri klasikoch, tento rok oslavujeme storočnicu Eugena Suchoňa. Jeho hudba však zostáva pre mnohých nedostupná. Prečo je to tak?

K pochopeniu a vnímaniu umeleckého diela sa treba prepracovať. Tak, ako sa učíme čítať a písať, mali by sme učiť aj pozerať a počúvať. A to chvíľu trvá. Myslím si, že dnes sa už na to málo dbá. Výtvarná a hudobná výchova sa vnímajú len ako doplnkové predmety. Tak sa nemožno čudovať, že slepneme a hluchneme. Nemôžete si vychutnať Suchoňa, keď je pre vás hudba iba SuperStar.

Je cestou urobiť to ako Bartók, ktorý geniálne usporiadal svoj klavírny Mikrokozmos od jednoduchých melódií až po komplikované virtuózne kusy?

Bartók je veľmi zaujímavá postava. Veľkú časť života strávil aj na našich dedinách, kde zbieral ľudové piesne. Výrazne prispel k tomu, že sa nám mnohé z nich dochovali. No dohromady existuje okolo 150-tisíc zápisov, ktoré nerobil len on. Ja si len stále hovorím, že ak je tu toľko piesní, ako muzikant sa musím hanbiť, že z nich poznám len zlomok. A potom vám niekto povie, že slovenčina je taký trápny jazyk, v ktorom sa nedá spievať.

Jednou z výnimiek v tomto smere je skupina Sto múch. Vy ste im výrazne pomáhali s debutovým albumom, potešila vás ich nominácia na cenu Aurel?

Som veľmi rád, že sa už o nich vie. Ja som sa chytil práve na jednu z mála pesničiek, ktoré hrali v slovenčine. Časť kapely jej vôbec neverila, lebo chcela spievať po anglicky. Keď sa ukázalo, že klávesák Ďuro Haško mal doma niekoľko democédečiek s podobnými pesničkami, povedal som im: Vykašlite sa na angličtinu, tu máte jeden neslýchaný zdroj, veci, aké široko-ďaleko nik iný nerobí. Nebolo to pre nich vôbec jednoduché, časť kapely odišla, no potom to začalo fungovať. Dnes, vždy keď mám možnosť, idem na ich koncert a poviem im, čo si o tom myslím.

Učíte aj mladých gitaristov. Ako to prebieha?

Keď ku mne niekto príde, spýtam sa ho: Poznáš Prší, prší? Väčšinou s tým majú problém. Tak začneme úplne od začiatku.

Po ľudovkách dnes siahajú mnohí muzikanti, no nie vždy to dopadne najlepšie.

Dá sa variť guláš a hádzať doňho krevety. Proti gustu žiaden dišputát. Napríklad rockové gitary s ľudovými nástrojmi a iné gýče. Treba sa pozrieť dozadu, ako to robili starí majstri - Bartók, Kardoš, Moyzes, Cikker, Suchoň. Tam je najviac inšpirácie, v rámci harmónie aj rytmu.

Keď som hral napríklad so žilinským komorným orchestrom, rozmýšľal som, čo zahrať v prípade prídavku. Ten by mal byť všeobecne známy. A no a čo je už u nás známejšie ako ľudové melódie? Tak som zahral Kohútika jarabého. Fungovalo to výborne.

Kto sa najviac chytil z tých, čo k vám chodili?

David Kollar. Možnože aj ja už vnímam učenie inak, no každopádne on ho prijal a začal na sebe pracovať. To ešte v takej miere neurobil nik z mojich žiakov. Inak teraz vznikol záujem urobiť sériu DVD. Nebude to klasická gitarová škola, hoci tie mám inak rád, lebo tam sa človek všeličo naučí, ale začiatočníkov to skôr dezorientuje. Budem tam rozprávať najmä o teórii, lebo mám pocit, že v nej mladí hudobníci najviac tápajú. Môj učiteľ Boris Turza ma výborne vycepoval. Dúfam, že som si zapamätal čo najviac. aby som to dokázal odovzdať zase ďalej.

Andrej Šeban (1962) - narodil sa v Bratislave. V pätnástich začal chodiť na súkromné hodiny klasickej gitary, neskôr klavíra, teórie a kompozície u profesora Borisa Turzu. Vyštudoval Hudobnú vedu na Univerzite Komenského, no popritom stihol účinkovať v kultovej skupine Demikát s Mariánom Greksom. Neskôr sa stal členom Banketu a s jeho lídrom Richardom Müllerom spolupracoval na niekoľkých ďalších projektoch. Je asi jediným z našich hudobníkov, ktorý si zahral s legendárnymi postavami našej scény Dežom Ursinym a Mariánom Vargom. Spolu s basgitaristom Oskarom Rózsom a bubeníkom Marcelom Buntajom dlho tvorili vyhľadávanú sprievodnú skupinu. Prvý sólový album Bezvetrie mu vyšiel v roku 1993, dnes sa okrem sólového hrania venuje aj projektu Spaceboys s Tónom Kubasákom. Je trojnásobným nositeľom ceny Inštrumentalista roka Slovenskej hudobnej akadémie a v roku 1994 získal Cenu Ladislava Martoníka za jazzovú tvorbu.