išiel na to, že tam nehrá hudba.
Kvalitná hudba pred smrťou
Od tohto poznania bol, ako vždy, len krôčik ku geniálnemu nápadu - pozval do herne orchester, ktorý prehlušil výstrely, rušiace napätú atmosféru rulety. Navyše, hráčsky brloh sa zmenil na kultúrny stánok, v ktorom si adept samovraždy mohol naposledy aspoň vypočuť kvalitnú hudbu.
Ako pri každom Cimrmanovom nápade sa nedá neopýtať - už koľký v poradí to bol? Odpovedať si netrúfne nikto, a tak nečudo, že tím špičkových znalcov jeho diela na čele so Zdeňkom Svěrákom a Ladislavom Smoljakom sa aj v knihe Cimrman v říši hudby tejto otázke radšej vyhol. Práce mali autori aj tak dosť, hnala ich predovšetkým túžba oboznámiť verejnosť s Cimrmanovými zásluhami o hudbu, na ktoré sa neprávom dovtedy zabúdalo.
Táto knižka to mala zmeniť a jej strhujúce čítanie potvrdzuje, že autorom sa podarilo naplniť smelé predsavzatia, hodiť rukavicu takým autoritám, ako sú Franz Lehár, Oskar Nedbal či Zdeněk Fibich, pretože oni (určite aj mnohí ďalší, a nakoniec asi všetci) čerpali z Cimrmana spôsobom oveľa presahujúcim tých „dovolených osem taktov“.
Čaro absolútneho rýmu
Aj keď ide o hudbu, majster sa predstavuje ako osobnosť komplexná a všestranná. Napríklad piesne nielen skladá, ale ich aj textuje a tu len akoby mimochodom prichádza s teóriou absolútneho rýmu. Ten možno podľa neho vytvoriť len opakovaním toho istého slova, a tak vznikajú verše typu: „Miloval jsem děvče krásné / oči měla tuze krásné,“ či rovnako presvedčivé: „Bydlíme teď na statku / rodiče též na statku.“
Svedčí o veľkosti umelcovej osobnosti, že po čase sám cítil, že tu forma trochu potlačila obsah. Aj tento problém však vyriešil hravo a aby zabezpečil myšlienkovú hĺbku textov a pritom zachoval princíp absolútneho rýmu, vymyslel takzvanú akustickú konštantu. Vo vnútri básne tak košatel krásny dej, pričom každý verš sa končil akustickou konštantou, napríklad „dyja dyja dá“ či „já já jupy jupy já“. Aj vlk bol sýty, aj absolútny verš zachovaný.
Festival jedného tónu
Za majstrovu veľkorysosť možno považovať úsilie priblížiť hudbu aj tým, ktorí nemajú hudobný sluch. Keďže práve títo ľudia radi spievajú, komponoval pre nich zvláštne jednotónové kuplety a jeho zásluhy neznižuje ani fakt, že následný festival jednotónových zborov sa musel pre istotu uskutočniť na morskom pobreží v čase dostatočne hlučného príboja.
V tejto súvislosti nemožno nespomenúť jeho originálnu myšlienku, že dôležitejší než hudobný sluch je hudobný zrak. Aj keď tento názor dodnes rozdeľuje muzikológov, o Cimrmanovej pravde svedčí aj fakt, že keď počul falošný tón, nezakrýval si uši, ale nasadzoval si tmavé okuliare. Koniec koncov, aj spoza dirigentského pultu oslovoval hráčov v orchestri zásadne len slovami: „Tak vidíte, páni.“
