Ktovie, čo viedlo medzinárodne úspešného bubeníka Martina Valihoru zobrať si na krk prácu organizátora džezového festivalu, ale dobre urobil. Na utorňajší večer, nazvaný One Day Jazz festival, mnohí tak skoro nezabudnú.
BRATISLAVA. Plagáty z diaľky pôsobili, že pôjde o vystúpenie McLaughlina – božský gitarový inovátor bol, pochopiteľne, zdôraznený, ale napokon vzniklo to, čo Martin Valihora zamýšľal - naozajstný festival s vynikajúcimi výkonmi všetkých troch zúčastnených formácií.
Večer v Inchebe otvoril Oskar Rózsa Project (Ondřej Štveráček – saxofón, Michal Bugala – gitara, Juraj Tatár – klávesy, Marcel Buntaj – bicie). Plnokrvný moderný elektrický džez, plný groovu a farieb by obstál na akomkoľvek svetovom pódiu.
Maďarské Kaltenecker trio sme už obdivovali na BJD v roku 1999. Trojica v zostave klávesy, kontrabas/basgitara a bicie však pôsobila trochu ako „jamband“. Chýbali uzavretejšie celky a témy, čo sa viac presadzujú. Bolo to skôr o individuálnych výkonoch, ale aj tie potešia.
Hlavná hviezda začala s veľkým treskom, z ktorého sa vykľul veľmi rýchly swing. Človeku napadlo, že nová McLaughlinova formácia The 4th Dimension bude asi projekt džezovejší, ale hneď nasledovalo blues s rokenrolovým (!) úvodom. Vskutku britský humor a nadhľad bol neustálym korením strhujúceho vystúpenia.
Nekompromisnosť a exkurzie po iných vesmíroch sa z hudby 66-ročného McLaughlina vytrácajú a nahrádza ich ústretovosť. Atmosféra sa nezmení trikrát za sekundu a skladby majú normálne melodické oblúky. Bývalý duchovný guru sa zmenil na usmievavého britského džentlmena, ktorý sa s gitarou nenútene prechádzal po pódiu ako na popoludňajšej vychádzke.
No nebol sám. Ďalší Brit, Gary Husband je špičkový klávesista aj bubeník a človeku napadne, že v živote asi nič iné nerobil. Okrem batérie klávesov mal aj malú súpravu perkusií, za ktorou stváral neskutočné veci s bubeníkom Markom Mondesirom. Ten, napriek mladému veku, predstavuje svetovú špičku. McLaughlin mal vždy nos na muzikantov. Vlastne išlo o kompletne európsku formáciu, lebo basgitaru obsluhoval Francúz Dominique Di Piazza, virtuóz s pekným dreveným tónom.
Nálady striedali nálady a na záver (pred prídavkom) sme sa dožili aj trošky mahavishnovskej nálady – pekelné gitarové sólo sprevádzali len bicie a perkusie a človek si spomenul, aké to bolo, keď McLaughlin vytváral soundtrack nášho života, pomáhal nám stavať sa do opozície proti povrchnosti a šablónovitosti. Tento koncert taký určite nebol (ktovie, či hudbu života človek nedokáže spoznať len do istého veku), ale zarezonoval mocne. John McLaughlin je stále majster. Majster sveta.
