Hľadám, zn. len vážne

V každej minúte četuje na pokeci.sk priemerne 45-tisíc ľudí. Svoj profil na portáli zoznamka.sk má približne 12-tisíc ľudí, na partneroch.sk vyše 150-tisíc. Sú to obrovské čísla, najzaujímavejšie však je, že väčšina z nich naozaj niekoho hľadá. Aká je ich úspešnosť?

„Nájsť si životného partnera je práca ako každá iná," tvrdí 43-ročná výtvarníčka Kristína. „Ak tomu nevenujete čas, nijaký partner nebude." Pred troma rokmi si vytvorila profil na zoznamke.sk, vyhľadávala, e-mailovala a vyše roka sa stretávala, kým našla toho svojho. „Mala som tridsaťdeväť, chcela som rodinu a partnera, ktorý by nebol z mojej profesie. Vo vyššom veku sa však pohybujete v tom istom okruhu ľudí, či už kolegov, alebo priateľov, a šanca, že stretnete niekoho nového, je veľmi malá. Aj tých náhod je čím ďalej, tým menej a myslieť si, že vás niekto osloví na ulici, je naivné."

Predstava lásky na inzerát niekomu vonia, niekomu nevonia, ale podľa psychológa je to lepšie, ako neurobiť nič. „Hlavne ženy, aj napriek dnešnej emancipácii, majú stále tendenciu čakať na princa, ktorý za nimi príde a dobyje ich. Ale on sa sám od seba väčšinou neobjaví," hovorí psycho-sociálny poradca a terapeut Marek Horňanský. „Skutočnosť je taká, že drvivá väčšina mužov radšej skočí s padákom z lietadla, ako by mala osloviť neznámu ženu, ktorá sa im páči a riskovať jej odmietnutie. Aj preto je inzercia a zoznamovanie na internete vhodnou a nekomplikovanou alternatívou."

Predsudky

Napriek tomu si inú možnosť, ako zoznámiť sa v bare, v práci alebo cez kamarátov často ani nepripúšťame. „V ľuďoch je hlboko zakorenené, že zoznámenie alebo láska na inzerát je niečo, za čo by sa mali hanbiť," hovorí Jozef Dolan, majiteľ zoznamovacej agentúry Dolcan, ktorá pôsobí na trhu už štrnásť rokov. „Klienti, aj keď úspešne využili naše služby, si pre rodinu a priateľov často vymýšľajú rafinované historky o tom, ako sa spoznali. Stal sa nám aj prípad, keď sme na svadbu poslali veľkú kyticu a nevesta, celá červená utekala za našou kolegyňou a prosila ju, aby nikomu nič nehovorila, pretože rodičia si myslia, že sa spoznali na lyžovačke."

Tento trend prevláda hlavne v malých mestách a na dedinách, vo veľkých mestách sa s tým už takmer nestretávame. Je to niečo podobné ako fenomén slobodných mamičiek, na ktoré dedinčania stále pozerajú trochu krivo.

Schovaní za písmenkami

Zoznamovanie cez internet poskytuje anonymné bezpečie, s ktorým sa treba naučiť zaobchádzať. „Musíme si uvedomiť, že ide vyslovene o virtuálne zoznamovanie. Nikdy neviete, kto sa za tými písmenkami na monitore skrýva a dotyčný sa môže prezentovať v takom svetle, v akom chce. V realite hodnotíme človeka aj podľa fyzického vzhľadu, mimiky a iných neverbálnych signálov, ktoré nám veľa prezradia. V tomto prípade to odpadá," hovorí psycho-sociálny poradca Marek Horňanský. „Máte čas, môžete popritom pracovať, piť kávu s kolegami a odpovedať druhému v momente, keď máte chuť a dobrú náladu."

Z predstavy, ktorú si o dotyčnom po čase vytvoríme, väčšinou veľmi tvrdo vytriezvieme hneď na prvom stretnutí. Týmto sklamaním prešiel asi každý. Dobrá rada pre začiatočníkov - snažte sa čo najskôr stretnúť a neplytvať čas zbytočným e-mailovaním. „Poznám však aj prípad, keď si jeden pár dlhé mesiace dopisoval a táto forma vzťahu im vyhovovala. Respektíve iba jednej strane. Ženu to istým spôsobom tiež napĺňalo, ale stále dúfala, že sa jedného dňa stretnú. Nakoniec sa aj stretli, chvíľu boli spolu, ale zistili, že tie slová, čo tak fantasticky a chápajúco vyznievali na obrazovke, v realite života vôbec nefungovali." Tento prípad poukazuje aj na fakt, že existuje veľké percento tých, ktorí zoznamovaním cez internet zaháňajú stereotyp a nudu, zabávajú sa alebo hľadajú rýchle, nekomplikované známosti (u mužov predovšetkým sexuálne).

Výhody anonymity

Keď dostanete e-mail od človeka, ktorý vám je nesympatický, nemusíte mu odpovedať. A to bez výčitiek svedomia, že ste neslušný. Ak zase niekto odignoruje váš záujem, netrápi vás to a skúšate ďalej. Je to hra a emócie by ste mali do nej investovať až po osobnom stretnutí. „Pravdepodobne aj v tom tkvie úspech a popularita zoznamovacích portálov. Človek si môže dovoliť zariskovať bez toho, aby to odmietnutie bolo veľmi tvrdé," tvrdí poradca.

Speeddating

Podľa Zuzany Szitásovej z Najdima.sk je vo svete zoznamovanie cez internet už minulosťou. „Dôraz sa kladie na priamy kontakt, na nestrácanie času." V tomto duchu sa nesie aj speeddating - rýchle rande. Nápad vznikol v Amerike pred desiatimi rokmi, keď Rabin Yaacov Deyo začal zoznamovať mladých ľudí a pomáhať im k sobášu.

Na Slovensku stretnutia 9x9 (deväť mužov a deväť žien, pričom každý má na každého deväť minút) organizuje len agentúra Najdima.sk. „Je to úžasný šetrič času, peňazí, ale aj nádejí a sklamaní," píše na jej portáli jeden z účastníkov, 34-ročný Milan. „Cez internet som sa stretol za rok s jedenástimi ženami, teraz s deviatimi za jeden večer, v jednej kaviarni. Štyri mi boli nesympatické, ale s ostatnými sa mi rozprávalo super." Za poplatok 490 korún dostanete občerstvenie a SPEEDkartu, do ktorej zaškrtávate: áno, mám záujem bližšie spoznať / nie, nemám. A hlavne nemusíte riešiť, ako skončiť trápne rande z internetu. Ak je vám dotyčný nesympatický, tých deväť minút vydržíte.

Vo svete je táto forma zoznamovania veľmi obľúbená a ponuky zoznamovacích agentúr oveľa širšie. Robia sa lety lietadlom, bowlingové stretnutia, lyžovačky, biliardové zápasy či spoločné varenia pod dohľadom kuchára. Všetko v duchu, čo najviac stretnutí v čo najkratšom čase.

U nás si ľudia len pomaly zvykajú na tento druh služieb. Aj čašník v Coctail Caffé, ktorý obsluhoval klientov speeddatingu, len flegmaticky podotkol: „Čudujem sa im. Cez čet sa zoznámim za päť minút s takým množstvom ľudí, s akým chcem. A úplne zadarmo."

Agentúra vyberie za vás

Hoci boom internetového zoznamovania na Slovensku stále trvá, Jozef Dolan, z agentúry Dolcan, má skúsenosti aj s rozčarovanými klientmi, ktorí na tieto známosti neradi spomínajú. „Po tom, čo zistili, že si dopisujú so svojím kolegom alebo so 14-ročnou slečnou, ktorá od nich mámi kredit na mobil, sa radšej rozhodli využiť naše služby." Ročný poplatok v tejto agentúre stojí tisícdvesto korún, polročný osemsto, čo nie je veľa pri pomyslení na to, koľko miniete na telefonáty a posedenia v kaviarňach s úplne nevhodnými partnermi. Agentúra urobí za vás to najprácnejšie - skríning.

Úspešnosť každej zoznamovacej agentúry závisí od toho, ako dôkladne a úprimne vyplníte dotazník, ktorý sa potom páruje ručne alebo počítačovým programom. „Najčastejšie si ľudia upravujú hmotnosť a výšku. Aj muži, aj ženy. Robia si však sami sebe zle, máme systém, že po stretnutí nám aspoň jedna strana referuje, ako to dopadlo. Potom zistíme, že dotyčný pán nevážil 85 kilogramov, ale rovných sto, že dáma mala 160 cm, a nie 170 centimetrov," hovorí Jozef Dolan.

Prehnané požiadavky

Najväčším problémom sú však prehnané požiadavky klientov, hlavne tých nežnejšieho pohlavia. „Väčšina žien očakáva, že to bude ten vysnený princ na bielom koni, a hoci sú napríklad staršie a s deťmi, očakávajú, že on bude bezdetný, bohatý a slobodný. Rovnako je to aj so vzdelaním. Takmer každá stredoškoláčka chce vysokoškoláka," hovorí Jozef Dolan.

Muži majú iné nároky. „Starší chcú zásadne mladšie partnerky, čo je bežné a nikto neočakáva, že 50-ročný rozvedený muž si bude hľadať rovnako starú ženu. Na to sme zvyknutí. Ale trochu menej sme zvyknutí na to, že 40-ročná žena vyžaduje 30-ročného slobodného muža. Ale stáva sa nám to. Tvrdia, že potrebujú začať nový život." Podľa skúseností odhaduje, že takmer 60 % klientov má nerealistické požiadavky a zoznamovaciu agentúru považujú za kúzelníka, ktorý to za poplatok zariadi. „Snažíme sa im vysvetliť, že človek dostane len toľko, koľko vie ponúknuť."

Ženy z vyššej vekovej kategórie sú skromnejšie, nemajú takmer nijaké požiadavky, ale zohnať pre nich partnera je rovnako ťažké. „Je to dlhodobý problém. Evidujeme veľmi málo mužov nad päťdesiat rokov. Buď nemajú záujem, alebo uprednostňujú iné formy zoznamovania. Faktom však zostáva aj to, že podľa štatistík vo vekovej skupine 45+ pripadá na 1000 mužov 1249 žien. Tento pomer je zapríčinený vyššou a skoršou úmrtnosťou mužov," hovorí pracovníčka nitrianskej agentúry Dolcan.

Najviac ľudí sa ozýva počas dovoleniek alebo sviatkov, čiže v čase, keď trochu vypnú a uvedomia si svoju samotu. „Zavolajú - teraz hneď niekoho potrebujem, lebo odchádzam k moru. My však nie sme obchod, kam môžete prísť a nakúpiť," hovorí Jozef Dolan.

Máj lásky čas sa ešte neskončil a mal by priať všetkým osamoteným, rozvedeným či nešťastne opusteným. Možno len treba tomu bucľatému Amorkovi trochu pomôcť, ktovie, či nie práve odpísaním na náhodný e-mail. Myslite pritom na odporúčanie z nášho príbehu: dôležité je presvedčenie a vedomie, že skutočne niekoho chcete... Možno je to naozaj niečo medzi nebom a zemou.

„Chlapi zo sekáča"

Kristína, 43 rokov, výtvarníčka

Do štyridsiatky som si myslela, že to príde samo, ale neprišlo. Chodiť k rodičom na Vianoce bolo pre mňa utrpenie, chcela som vlastnú rodinu a niekoho, s kým môžem zostarnúť. Internet sa mi zdal vynikajúcou pomôckou. Najprv som zvolila taktiku dlhého vypisovania, ale zabila som tak veľa času a zbytočne som si vytvárala ideály, ktoré sa potom behom minúty zrútili. Cez e-mail nikdy nezistíte, či si s tým človekom budete mať čo povedať aj v reáli.

Tie stretnutia boli niekedy naozaj zúfalé. Mala som pocit, že ľudia, ktorí si hľadajú partnera cez inzerát, sa nachádzajú väčšinou v krajných situáciách. Niekto stratil manželku alebo sa práve rozviedol, samé smutné príbehy. Za rok som absolvovala asi desať stretnutí a bola som z toho nesmierne unavená. Mužov okolo štyridsiatky som nazývala „chlapi zo sekáča". Boli už raz ženatí, nevyšlo im to a druhé manželstvo vnímali úplne inak. To bol aj prípad môjho manžela. Stretla som sa však aj s mužmi, ktorí sa nevedeli odpútať od mamičky alebo ktorí sa trápili v manželstve a hľadali partnerku nielen na sex, ale aj na priateľstvo. Ďalšou kategóriou boli slobodní štyridsiatnici, dobrodruhovia, ich životné priority boli úplne inde a trvalú partnerku vlastne ani nehľadali.

Dala som si časový limit jeden rok, čo sa mi aj splnilo. Asi som potrebovala spoznať množstvo iných typov mužov, z iného prostredia, v akom som sa doteraz pohybovala ja. Môj manžel mi odpísal vo februári, ale jeho e-mail sa mi zdal nudný, tak som ho škrtla. V marci, neviem prečo, som sa k nemu vrátila a odpísala som mu, nech sa stretneme. Nevymenili sme si ani fotografie, riešila som to ako rýchlovku. Dokonca som v ten deň nemala ani čas, len som odbehla z roboty, čo ho samozrejme veľmi urazilo. Boli sme si však sympatickí a vedela som, že je to on. Keď máte štyridsať rokov, niektoré veci jednoducho neriešite, nezaoberáte sa hlúposťami typu ešte počkajme, ešte vyskúšajme. Po mesiaci sme začali spolu bývať, do roka sa nám narodila dcérka. Hádame sa, ale máme sa veľmi radi a funguje nám to.

Mám skúsenosť, že muži sa kategórie vážny vzťah trochu boja. Oveľa viac sa mi ich ozvalo cez rubriku priateľstvo. Aj môj muž. Tiež je dobré, keď máte aspoň trochu vtipný profil. Napíšte si ho vtedy, keď sa cítite šťastní, nech neznie žalostne.

Možno veľmi tlačím na pílu

Marián, 45 rokov, cyklista

Na pokeci som zhruba šesť rokov, na partneroch necelý rok a za ten čas som sa stretol asi so 150 až 200 ženami. Upozorňujem na to, že mi nejde o sex, hľadám vážny vzťah a veľmi rád by som mal rodinu a deti. Sebakritika žien a ich neúprimnosť sa mi zdá niekedy čudná. Dievčina v e-maile tvrdí, že je štíhla a na stretnutie príde moletka, alebo mi povie, že chodí do posilňovne a potom vysvitne, že tam bola naposledy pred piatimi rokmi. Alebo na treťom rande prezradí, že má dve deti. Nehovorím, že by som sa s ňou nestretol, keby som to vedel od začiatku, ale rozhodne by som komunikoval iným spôsobom. Stáva sa mi aj to, že po desiatich minútach mi začne žena plakať, že ju muž psychicky týra, sú rozvedení, ale v spoločnom byte, a on si vodí mladé frajerky a nehľadí pritom ani na deti.

Potom si už niekedy na pokeci pripadám ako vyšetrovateľ. 'Ahoj, športuješ?' 'Na hrádzu chodíš?' 'Máš deti?' 'Si slobodná?' 'Chcela by si mať deti?' 'Si štíhla, keď nešportuješ?'

Možno veľmi tlačím na pílu, a preto mi to nevychádza. Posledné štyri roky som mal len niekoľko kratších vzťahov. Nerád ťukám do klávesnice, po dvoch troch e-mailových večeroch sa vždy snažím o hlasový kontakt, skype alebo mobil a potom o stretnutie. Beriem to tak, že každého čas je drahý a niekedy som taký strohý, že napíšem len: 'Ahoj, stretko kedy?' Nebaví ma vypisovať spôsobom: 'Čo nové v práci, čo si mala na obed.' Tiež ma rozčuľuje, keď niekto nemá žiadny profil. Aj zoznamky fungujú spôsobom "ja chcem kúpiť, ja chcem predať".

Ak váhate, tak to nefunguje

Edita, 45 rokov, výskumná pracovníčka

Žila som sama, keď mi pred dvoma rokmi môj desaťročný synovec želal šťastný nový rok a hlavne, aby som si našla dobrého muža. Zasmiala som sa, že ak pozná adresu, nech dá. S vážnou tvárou povedal, že predsa pokec.sk. Tak som si zo zvedavosti na tú stránku klikla, četovali tam hlavne tínedžeri, ale všimla som si odkaz na zoznamku, kde som si vytvorila profil. Stručný, len dve-tri vety. Ozvalo sa mi dvanásť ľudí, s dvomi som sa stretla, ale nesadli sme si, ledva som vydržala posedenie na káve. Odradilo ma to, ale kolegyne ma presviedčali, aby som to skúsila aspoň ešte raz. A vyšlo to.

Pred stretnutím sme mali obidvaja neuveriteľnú trému, mne sa triasli nohy, myslela som, že sa nedokážem ani nadýchnuť. Čím je človek starší, tým je to horšie. Nie že by som pred prvými dvoma stretnutiami nemala trému, ale tá zmizla, hneď ako som dotyčného zbadala.

Nemôžem povedať, že by som sa okamžite zaľúbila. Po príchode domov som si povedala, že toho človeka chcem bližšie spoznať. Potom už tie sympatie začali veľmi rýchlo rásť. A zatiaľ je to stále krásne. Môj partner je o šesť rokov starší, bol 28 rokov ženatý a má dve dospelé deti. S počítačom veľmi nepracuje, podať inzerát mu pomohli kamaráti.

Myslím, že je dôležité presvedčenie a vedomie, že si naozaj niekoho chcem nájsť. Keď do toho idete s tým, že si niekoho chcete nájsť, tak ho aj nájdete. Ak váhate, tak to nefunguje. Je to niečo medzi nebom a zemou. A pre mňa to bol dar.

Hľadala som pre kolegyňu

Iveta, 36 rokov, prekladateľka

V práci oproti mne sedela nešťastne rozídená kolegyňa, a keď som sa jedného dňa na to už nedokázala pozerať, rozhodla som sa, že jej nájdem chlapa. Otvorila som zoznamku na azete, ale nedošlo mi, že hľadám zbytočne, pretože ona nikoho nechce. Inzerát môjho manžela odbila so slovami, že po rebríku netúži. Uvádzal výšku 198 centimetrov. Mňa však zaujal, odpísala som mu a po niekoľkých e-mailoch sme si dohodli stretnutie. Fotky sme si nevymenili, a preto keď som ho zbadala, zamrzol mi úsmev na tvári. Stál tam vážny, zachmúrený muž s kyticou bielych ruží. V duchu som si povedala: „Iveta, čo si si navarila, to si aj zješ. Hodinu to vydržíš a ideš domov!" On sa však po hodine „rozpustil" a začal sa aj usmievať, odchádzali sme pred záverečnou a odvtedy sme boli spolu každý deň. O mesiac ma požiadal o ruku, v deň svadby sme sa poznali presne šesť mesiacov. Do vydaja som sa nikdy nehrnula a moji rodičia boli z toho v šoku. Manžel mi neskôr prezradil, že on svadbu plánoval už po týždni, ale nemal odvahu mi to navrhnúť. Na vysvetlenie, on je programátor, introvert, predo mnou nemal nijaké vážne vzťahy, a tak objektívne zhodnotil svoju situáciu a podal si inzerát. Postupoval systematicky, premyslene a zodpovedne. Jednoducho matematik. Ja som úplne odlišný typ, temperamentná a spoločenská. Možno aj preto je každý, kto sa dozvie, že sme sa zoznámili cez inzerát, veľmi prekvapený. Teraz sme oslavovali šieste výročie svadby, máme spolu 4,5-ročnú dcérku, a čo sa týka zoznámenia, vnímam ho ako peknú hračku osudu. Iróniou je, že priateľka, kvôli ktorej som ho hľadala, je dodnes slobodná.