BRATISLAVA. Niektorí speváci majú krásny hlas, iní veľký rozsah. Niektorí majú absolútny sluch alebo schopnosť nápadito improvizovať, ďalší sú zase skvelými šoumenmi. Každá z týchto vlastností sama osebe stačí na to, aby patrili medzi svetovú špičku. A potom existuje jeden génius, ktorý ich má všetky. Bobby McFerrin. V sobotu opäť koncertoval na Slovensku.
O dva roky bude mať šeťdesiat, no keď vyjde na pódium, hádali by ste mu tretinu. Nie preto, že má afroúčes a vyťahané rifle s obyčajným tričkom. Je nabitý energiou a dáva ju totálne do hudby. Tryská z neho hrdlom, hrudným košom, nohami, vie si ju vydolovať z publika aj hostí, ktorí sa s ním na pódiu každý večer menia.
Vedľa najlepšieho na svete
Presne tak to bolo aj v Bratislave. McFerrin sa rozbehol krátkym sólovým blokom, počas ktorého rozohrial svoje štyri oktávy, rýchlo si v pravom zmysle slova naladil publikum, ktoré sa ukázalo ako veľmi muzikálne, a potom prestriedal tradičný repertoár (Ave Maria, Bachova Air) s improvizáciami a „spontánnymi invenciami“ medzi ktorými nečakane prišlo aj na riekanku Hojda, hojda.
S majstrom si zaspievala aj mladá džezová speváčka Lucia Lužinská. Škoda, že začali hneď improvizáciou, istotu získala až pri druhej skladbe. Naopak by to bolo lepšie. Vo vokálnom zoskupení Close Harmony Friends sa McFerrin stal len radový člen. Našťastie ich častuška netrvala dlho, lebo nešlo o iróniu. Ako –tak sa dal počúvať iba refrén, bizarný text slohy zaklincoval zakríknutý spev sólistu. Ale dobre, stáť a obstáť vedľa najlepšieho na svete sa nestáva každý večer. O tom už vie svoje aj Peter Lipa, ktorý teraz iba trochu bezradne sedel na pódiu (na logickú otázku čo tam robil je nelogická odpoveď: nič). Naopak, päť minút slávy prežil pár, ktorý využil výzvu zatancovať si. Podľa promotéra to nebolo pripravené.
Všetci naraz
Najviac času dostal Zbor bratislavského konzervatória, už dávno viac svetový než školský súbor. Pár členov už má za sebou aj účasť na majstrových workshopoch a teraz si jeden workshop spojený s koncertom urobili všetci. Vrátane divákov, väčšina sály tiež schuti spievala. Nechala sa viesť dirigentskými gestami a predspievanými frázami postavenými na hláskach, ktoré McFerrin používa namiesto anglických textov. Pesnička v pravom zmysle bola jediná – jeho skladba Drive, čo bol pre celú atmosféru výstižnejší názov ako Don’t worry, be happy. Tento hit nezaznel ako prídavok, lebo prídavky neboli. Ani nemuseli, nabitá poldruha hodina je dosť.
Zaplnené NTC zažilo pravú superstar. Bobbyho McFerrina nestačí počuť na cédečku, musíte ho vidieť naživo. Kto bol pri tom nikdy nezabudne, kto nebol urobil veľkú chybu. Divov sveta je len sedem, takýchto hlasových úkazov ešte menej.
Aj v Bratislave McFerrin zostal verný tradícii prizývať si miestnych spevákov. Medzi nimi bola ajLUCIA LUŽINSKÁ.
Ako ste sa dozvedeli, že si spolu zaspievate?
„Ležala som raz doma chorá, keď mi zavolal Paľo Maruščák (pozn. promotér koncertu), že si ma vybral Bobby McFerrin. Veľmi ma potešil, až potom mi došlo, že čo vlastne budeme spievať. Dozvedela som sa, že to sa dohodne až na skúške. Tak som si zakázala na to myslieť.“
V Bratislave meškal na zvukovú skúšku a na nej sa dlho venoval zboru. Kedy ste sa stihli baviť?
„Až tesne pred koncertom. Z osobných dôvodov som ho poprosila, aby sme spievali štandard There Will Never Ever Be Another You. On, že dobre, a potom skúsime improvizovať. Naozaj sa riadi pocitom vyjdeme na pódium a uvidíme.“
Mali ste trému?
„Nemala som trému z ľudí, len strašný rešpekt pred ním. Je iné spievať s vlastnou skupinou a Bobby McFerrinom. Celý čas som bola v tranze, ani neviem, že som spievala.“
Čo bolo po koncerte?
„Hneď ho ťahali preč. Stihla som sa s ním ešte odfotiť a dať mu moje cédečko. On mi daroval kyticu a opýtal sa, či som mala z toho radosť. Vrátil mi základnú radosť z hudby, ktorú som už dlho nezažila. Určite by som to dopriala každému hudobníkovi.“
(her)
