rotvorcu, a to sa dobre predáva. Moja skúsenosť však vraví, že Šimon, ako ho tu volajú, medzi Izraelčanmi nie je obľúbený. Dôvodov je niekoľko a jedným z nich je to, že ho majú radi svetoví novinári. Pre istú časť izraelskej populácie je to takmer prekliatie a vlastizrada.
Iným prekáža, že Peres má napriek desaťročiam v Izraeli silný poľský prízvuk a je priveľký snob. Irituje aj jeho neviditeľná žena Sonja, ktorá principiálne kašle na všetky oficiality.
Faktom je, že Šimon Peres je prívetivejšou tvárou Izraela a bez neho by to mal židovský štát ťažšie. Peres tak patrí medzi politikov, ktorým otvárajú dvere na najvplyvnejších univerzitách, pripravujú im veľkolepé večierky. Ale len v zahraničí. Jeho zahanbujúce pokusy stať sa prezidentom Izraela to len podporujú. Hoci mal funkciu dostať takmer ako výslužné, sprevádzali jeho voľbu nechutné handle. Peres je podľa niektorých príkladom človeka, ktorý sa aj mohol roztrhnúť pre blaho národa, ale národ bol taký zaslepený, že to nevidel. Je tiež príbehom človeka, čo zažiaril až po tom, čo mu odišiel politický spolupútnik a rival v jednom.
Po smrti charizmatického Jicchaka Rabina, s ktorým sa milovali aj nenávideli, sa stal Peres konečne jednotkou v Strane práce aj medzi izraelskými holubicami. A napokon sa stal aj prvým občanom štátu. Zaslúžil si to. Napriek tomu, že Izraelčania by najradšej prezidentský úrad zrušili.
Autor: dopisovateľka SME z Blízkeho východu
