"Dobrý deň, volám sa Chris Smith, som labouristický poslanec a som gej." Bývalý britský minister kultúry sa stal v roku 1984 prvým britským poslancom, ktorý sa k svojej homosexualite otvorene priznal. Aj primátori Berlína a Paríža sa k inej orientácii prihlásili skôr, ako ich do funkcií zvolili. U nás to zatiaľ o sebe nepovedal ani len nejaký miestny poslanec.Klaus Wowereit je starostom Berlína už druhé obdobie. Ešte pred svojím zvolením predniesol na sneme jeho Sociálno-demokratickej strany SPD pamätné slová. "Som gej, a je to tak dobre." Aj primátor Paríža Bertrand Delano¨e povedal o svojej orientácii v televízii skôr, ako ho na tento post v roku 2001 zvolili. Tento politik má v rámci francúzskej Socialistickej strany dnes veľmi významné postavenie, hovorí sa o ňom dokonca ako o možnom kandidátovi na prezidenta republiky v nasledujúcich voľbách.
Gejovia sa dostali na čelo samospráv aj v Hamburgu či v kanadskom Vinnipegu. "Vo väčších, kozmopolitných mestách je to častejšie. Čím je mesto menšie, tým je viac problémov," myslí si politilóg Samuel Abrahám. Ani v centrách ako Londýn však určite nie je ľahké verejne priznať HIV pozitivitu. Chris Smith tak urobil v roku 2005, hoci možno pod vplyvom avizovaného útoku bulváru. Dnes už síce poslancom nie je, ale ako nastupujúci šéf Agentúry pre životné prostredie v politike zostal aj napriek svojej chorobe.
"Coming out" po slovensky?
Ak by sme zostali pri konzervatívnom štvorpercentnom odhade výskytu homosexuálov v spoločnosti, pri "proporčnom" zastúpení by mohlo byť medzi poslancami aspoň šesť gejov či lesbičiek.
Zažijeme aj na Slovensku niekedy nejaké politické "coming out"?
"Zajtra určite nie," myslí si Gabriel Bianchi z Kabinetu sociálnej a biologickej komunikácie Slovenskej akadémie vied. Podľa neho je politik, ktorý túži po moci, pripravený na hlboké osobné kompromisy. Práve s nimi ráta aj "samoudržiavajúci" mechanizmus konzervatívnej tradície kultúrne uzatvorenej krajiny s obrovským podielom konformného vidieckeho obyvateľstva, akou Slovensko podľa Bianchiho je. "Možno už aj sú homosexuáli medzi politikmi, ale určite si to nepriznajú. Naša spoločnosť na to ešte nie je pripravená," hovorí tiež Abrahám.
"Aj v krajinách, v ktorých už majú dávnejšie zákony o životnom partnerstve, to trvalo dlhšie, kým o svojej orientácii začali politici hovoriť verejne," pripomína Július Kolenič z Iniciatívy Inakosť.
Aktivistka zo združenia Museion Hana Fábry však hovorí, že ak majú gejovia a lesbičky dosť osobnej odvahy, môžu verejne hovoriť o svojej orientácii nezávisle od toho, ako sa k nim svet správa. Pripomína, že ak by to urobili ľudia na "viditeľných" pozíciách aj v rámci štátnej správy, bolo by to dôležitým impulzom pre iných, aby sa aj oni prestali báť žiť svoj vlastný život.
Strach zo straty "dobrého mena", kreditu, priazne okolia, ba možno aj zamestnania, bývajú však u inak orientovaných ľudí stále veľké, mnohí práve preto zvažujú aj emigráciu.
Podľa ankety robenej v roku 2002, až polovica našich homosexuálov a bisexuálov cíti potrebu skrývať svoju orientáciu dokonca aj pred vlastnými rodičmi.
Gej politika?
Zakladať si vlastné strany gejovia nechcú. "Odlišná sexuálna orientácia nie je politický program. Sme politicky rôznorodí, rovnako ako heterosexuáli," hovorí Kolenič.
"Verím tomu, že by sme dokázali dianie na Slovensku
ovplyvňovať zásadne, ak by sme aktívne vstúpili do reálnej politiky. Určite to časom aj urobíme. Doba k tomu zreje," myslí si zasa Fábry.
Podľa nej je to však otázka nastavenia programov politických strán - liberálnych, zelených či skutočne sociálnodemokratických - ktoré by boli ústretové k menšinovým témam.
Kolenič si dokonca myslí, že reflektovanie práv gejov a lesbičiek bude jedným z kritérií pre nezanedbateľnú časť voličov už v nasledovných voľbách.
Naše strany s týmto jeho presvedčením zatiaľ nesúhlasia, volebné prepady menších strán s liberálnejšou rétorikou im nateraz nepriamo dávajú za pravdu.
"Smer by bol najšťastnejšou politickou stranou, keby mal len také problémy," reagovala jeho hovorkyňa Katarína Kližanová-Rýsová na otázky, či by v rámci strany dali takej agende priestor. Tlačová tajomníčka SNS Jana Benková sa len poďakovala za otázku. Ani Strana maďarskej koalície podľa jej tlačovej tajomníčky Evy Dunajskej uvedenú problematiku nepovažuje za prioritnú. SDKÚ ani KDH neodpovedali.
Fábry považuje za dôležité, aby práva neheterosexuálnych ľudí podporili politické či spoločenské autority. Také sa však na Slovensku zatiaľ nenašli.
Neviditeľná homosexualita
Bežne prijímame, že hranice nášho privátneho a pracovného života sú premiešané. Od časti ľudstva však očakávame "diskrétnosť". "Schovávate obrázok vašej manželky na pracovnom stole?" pýta sa Evelyn Paradise, ktorá profesionálne lobuje za práva gejov v rámci organizácie ILGA Europe.
Stanovisko Kataríny Kližanovej-Rýsovej reprezentuje asi najrozšírenejší prístup ku gejom, nielen v rámci politických strán. "Sexuálnu orientáciu svojich členov považuje strana Smer za výsostne súkromnú záležitosť." V pravicovej mutácii od hovorcu SDKÚ Martina Maťka to znie nasledovne: "Uvedené informácie o našich členoch nezisťujeme."
V preklade: so svojou inou orientáciou na verejnosť radšej nechoďte, najmä ak ste politici. Čo sa týka vzťahu ku gejom a lesbičkám, na politickej orientácii strany, zdá sa, u nás nezáleží.
Príkladov odmietania čo i len spoločenskej diskusie na túto tému by sa našlo niekoľko. Nedávno sa na pôde Rozhlasovej rady riešilo, či sa vôbec môže o spolužití párov rovnakého pohlavia hovoriť v rozhlase pred večerníčkom, o televíznej relácii môžu naši gejovia len snívať. Motiváciou projektu Queer Leeders Fora je práve hľadanie ciest vedúcich k odstráneniu nerovnakých nastavení občianskych a ľudských práv sexuálnych menšín.
Naši politici, aj tí liberálnejší, zatiaľ čakajú na "spoločenský dopyt". V Španielsku to však boli práve politici, ktorí predbehli verejnú mienku. Podľa Koleniča sa však u nás homofóbia naopak najviac prejavuje vo výrokoch niektorých politikov. Má pocit, že medzi bežnými ľudmi už ustupuje. "Ľudia dnes viac cestujú, pracujú v zahraničí, existuje internet a spoločnosť je celkovo demokratickejšia," hovorí.
Dúhoví ľudia
V sobotu 17. mája budú na Námestí SNP a Hlavnom námestí v Bratislave aktivisti z neformálnej skupiny Queer Leaders Forum rozdávať symbolické dúhové stužky pri príležitosti Medzinárodného dňa boja proti homofóbii.
"Osobný kontakt má silu odbúravať strach a bariéry medzi ľuďmi," myslí si Romana Schlesinger, jedna z koordinátoriek projektu Spoznajte nás. "Homofóbia je v prvom rade výsledkom nevedomosti, neinformovanosti a nezáujmu korigovať vlastné predsudky - či už v súkromí, alebo v mocenských štruktúrach," myslí si supervízorka projektu Hana Fábry. Podľa nej sú živnou pôdou pre homofóbiu na Slovensku predovšetkým bigotne mysliaci cirkevní funkcionári, ktorí šíria normatívne spoločenské pravidlá.
V bežnom živote sme vo vzťahu ku gejom pomerne selektívni. Pri obliekaní či zariaďovaní bytu si dávame od nich veľmi radi poradiť. Zabavíme sa aj na rozšafných kaderníkoch v sitcomoch. U romantických hrdinov či u pekných chlapcov z Chippendales "to" však radšej vedieť nechceme. A môže gej vychovávať naše deti v škole?
"Homofóbia je koncept, ktorý má priamu väzbu na psychopatológiu. Podobne ako iné fóbie označuje príznaky generalizovaného strachu jednotlivca, v tomto prípade strachu z gejov, lesbičiek a bisexuálov," hovorí Gabriel Bianchi.
Termín homofóbia použil po prvý raz americký psychoterapeut George Weinberg v roku 1967.
"Je to v nás podvedome zakorenené, seba z toho nevylučujem. Zaujímavé je, že kým som žil v Kanade, nemal som vôbec podobné pocity. Tu na Slovensku to však aj sám u seba cítim ako driemajúci problém," hovorí politológ Samuel Abrahám.
Podľa Evelyn Paradise sú práva gejov a lesbičiek poslednou hranicou v dnešnom svete. "Skutočne verím v právo každého byť milovaný. Aj tým, že sama nie som lesbička, dávam signál, že je to otázka pre všetkých," vyjadrila sa Paradise.
