Jiří Olič v doslove svojej knižky Pomocný slovník českých a slovenských výtvarných umělců píše, že za ním prichádzajú výtvarníci, priatelia aj ľudia neznámi a prosia o zaradenie do pokračovania tohto slovníka. Až sa to nechce veriť, veď autor svoje obete väčšinou nešetril.
Ťažko si predstaviť potešenie umelca, ktorý sa o sebe dozvie, že je priekopníkom slovensko-čínskeho štýlu, založeného na tom, že sa rozpíja to, čo sa rozpíjať má. To by ešte nebolo najhoršie, no vraj keby si podobnú remeselnú ľahkosť a manieru osvojili stolári, bol by umelec viac na zemi než na stoličke.
Jeho kolega je na tom ešte biednejšie: „Jeho diela nie sú umelecké, sú to púhe diela. V tom je ich sila,“ drví ho Olič, ktorý si tiež myslí, že dynamickosť postáv, ktoré sa kamsi rozbiehajú, vyriešil umelec silnejšou lištou. Všetky postavy iného majstra zasa vraj vznikajú podľa jediného vzoru a modelu – domovníka. Okrem členstva v komunistickej strane tie postavičky spája aj to, že odvádzajú tragickú daň talentu, ktorý na čo siahne, mení na toho nešťastného domovníka.
V Oličovom slovníku, ktorého základy sa rodili ešte v samizdate, sa ocitla takmer stovka mien. Niektoré texty vznikali ako autorova reakcia na „nestydatost“ ich tvorby, ďalšia časť vraj zo súcitu a v neposlednom rade aj z básnických pohnútok.
Autor označil slovník za pomocný, no sotva možno predpokladať, či toto niekomu pomohlo stráviť svoju nelichotivú charakteristiku.
