Na majstrovstvách sveta v Kanade sa s národným tímom rozlúčil kapitán slovenskej reprezentácie Róbert Petrovický. „Myslel som si, že to bude radostnejšia rozlúčka. V úplnom závere som sa tešil aspoň z toho, že sme sa zachránili v A-kategórii,“ vravel 34-ročný stredný útočník.
V rovnej stovke odohraných zápasov za Slovensko od roku 1993 vyčnievajú zlaté majstrovstvá sveta v Göteborgu 2002, na opačnom póle sú dve 13. miesta na zimnej olympiáde v Salt Lake City a teraz na svetovom šampionáte v Halifaxe.
Na ceste za zlatom sme sa zabávali
„Najmilší zo všetkých mi je šampionát v Göteborgu,“ spomínal hokejista-srdciar. „Po neúspechu na olympiáde sme do Švédska odchádzali potichu a späť nás vítalo celé Slovensko.“
Petrovický si aj dnes dobre pamätá, ako pomaly sa mužstvo pred šiestimi rokmi rozbiehalo. „Postupne prichádzali chlapci z NHL, boli sme silnejší a silnejší,“ premietal si v hlave film. „Peter Bondra sa dlho zastreľoval, požičiaval si hokejku od Laca Nagya, až nakoniec našiel tú správnu a v play off dal tie najdôležitejšie góly. Mali sme tam úžasnú partiu, stále sme sa zabávali a smiali. O hokeji sme v čase voľna hovorili len veľmi málo.“
Nemcov sme tlačili ako balvan
Pri dvoch trinástych miestach viedol Róbert Petrovický mužstvo ako kapitán. „V Salt Lake City sme uviazli v kvalifikácii,“ povedal o olympijskom turnaji, na ktorom si aj poplakal. „Do mužstva prichádzali po dlhej ceste unavení hráči z NHL a iní ho zasa opúšťali. Bola to veľmi zložitá situácia.“
Hneď v prvom zápase narazili Slováci na Nemecko a z prehry 0:3 sa už nespamätali.
Aj v Halifaxe boli Nemci slovenským osudom. Prehra 2:4 v kľúčovom zápase základnej skupiny mala pre náš tím kruté následky. Slovensko muselo hrať o záchranu.
„Nemeckí hokejisti sa vedia na nás vytiahnuť, ak dajú prvý gól,“ povedal Petrovický. „Potom zavrú hru a mne zakaždým pripadalo, že tlačíme pred sebou balvan. Už sme ich nedokázali zlomiť - ani na olympiáde, ani teraz na majstrovstvách sveta.“
S bratom si na MS nezahral
Najkrajšie olympijské hry zažil Róbert v Lillehammeri 1994. „Mali sme veľmi dobré mužstvo, vyhrali sme základnú skupinu,“ vrátil sa do nórskej zimy pred štrnástimi rokmi. „O to väčším sklamaním bola prehra s Ruskom, gól Vinogradova v predĺžení som mal dlho pred očami. V Lillehammeri panovala pravá olympijská atmosféra, počasie prišlo ako na objednávku.“
Z kariéry by najradšej vygumoval sezónu 2003 – 2004 vo švajčiarskom Langnau. Pri tréningovom futbale na konci leta si zlomil pravý členok. „Nasledovala ťažká operácia, rehabilitácia a problémy sa vracali. Sezóna bola fuč. Odohral iba 24 zápasov, no v závere predsa len dostal pozvánku na prípravu reprezentácie pred MS v Česku. „Bola to posledná možnosť, keď som si na šampionáte mohol zahrať s bratom Ronaldom. Po poslednom prípravnom zápase so Švajčiarskom v Bratislave však pri zužovaní nominácie čierny Peter pripadol práve mne. Bral som to športovo.“
Neponáhľať sa do NHL
Z bratskej dvojice odišiel do NHL Róbert ako prvý, ešte len 18-ročný hral za Hartford Whalers. Mladší Ronald mal premiéru o osem rokov neskôr v Calgary. Nakoniec však má Rony na svojom konte viac odohratých zápasov (342).
„Dnes to už viem, do NHL som odchádzal z Dukly Trenčín príliš mladý,“ odkázal pre poučenie talentovaným hokejistom. „Mal som v Európe zostať ešte tri - štyri roky, aby som mentálne aj fyzicky zosilnel. Budúcnosť hráča v NHL je často otázkou jednej sezóny. Ak nevyjde, ťažko potom získať novú šancu.“
Na majstrovstvách sveta vo Viedni 1996 chcel pomôcť Slovensku pri vstupe do A-kategórie a riskantne opustil trápiaci sa Dallas v NHL. Generálny manažér Bob Gainey prišiel za ním, aby mu pripomenul, že NHL je nad všetkými súťažami. Po dvoch zápasoch v slovenskom drese sa musel vrátiť do Ameriky.
„Slovenský hokej produkoval v minulosti viac talentov, čo mohli hrať v NHL. Našich hráčov v zámorí ubúda a pociťuje to aj reprezentácia,“ doplnil.
V lete sa teší na motorku
V sobotu si v Halifaxe aj Róbert Petrovický zhlboka vydýchol, keď v samostatných nájazdoch Višňovský gólom do slovinskej siete zachránil Slovensko vo svetovej elite. „Bŕŕ, čakali by nás psychické muky vyčkávania na tretí zápas. Radšej na to ani nemyslieť. Takto už môžeme byť s rodinami,“ vravel so štyrmi gólmi najlepší strelec nášho tímu na týchto MS.
Petras si teraz s famíliou užíva teplo na Floride. V lete sa vráti domov do Trenčína, teší sa na golf na Táľoch i na plochú dráhu v Žarnovici - jazdí na motorke.
V novej sezóne bude hrať v českej extralige za Vítkovice. „Kvôli deťom sa sťahujem bližšie k domovu,“ vysvetľoval. „Chcem hrať ešte tri-štyri roky, telo je už opotrebované. Aj preto treba miesto v reprezentácii nechať mladším.“
Autor: Onder Gajdoš, Halifax
