Okrem žltých a modrých stužiek sú na ňom aj rôzne neidentifikovateľné veci a v sedemmetrovej výške visí disciplinovaný handrový pygmej, podvyživený, vypchatý v modrých teplákoch a v pulóvri s dlhými rukávmi.
Má strapatú parochňu na žltkavej plátennej guli s namaľovanou tvárou, ktorá nevyplazuje jazyk, ale iba nemo provokuje.
No a vy, keď ho vidíte, teraz neviete, či sa máte pohoršovať, alebo smiať. Má tam hore so sebou aj sombrero a veľkú tašku. S hompáľaním to nepreháňa.
Teraz nás tadiaľ nechodieva veľa, lebo z druhej strany tej ulice na hrebeni kopca na opačnom svahu ako obesený panák je veľké prašné stavenisko a nad celým vrcholom, čiže občas i nad obesencom držia svoje dlhočizné rozpažené ochranné ruky dva obrovské žeriavy.
Donedávna to bola nedotknuteľná zóna, kde sa nesmelo stavať. Už sa raz malo, ešte pred dvadsiatimi rokmi, ale nežná to s patričným škandálom zatrhla. Peniaze za odpredané pozemky majitelia pekne vrátili štátu nazad.
Kedy prestala byť zelená zóna nedotknuteľnou? Vtedy? A či teraz, keď sa stala staveniskom? Alebo v tom medzičase, keď bola rajom bezdomovcov?
Tí počas asi piatich rokov vyrabovali všetky chaty, podpáliť stihli len niektoré. Úrodu ničievali ešte v predstihu – to za trest, ak ich nevítala dozretá.
Teraz sa stiahli – stavbárska presila má váhu, to nie je ako záhradkári či polícia. Kto vyhral? Víťazoslávne sa tvári len ten panák na máji.
Bola som tam s ľuďmi, čo sa pri tom handrovom čude chichotali. No mne pri pohľade na porazenú zelenú zónu do smiechu už veľmi dlho nie je.
My cynici sme už takí; tí útlocitnejší sa rozhorčujú nad vypchatým cvokom, čo sa sedem metrov aj s taškou vyšplhal na máj.
Autor: Anna Lackovičová, prekladateľka
