PRAHA. Asi sa zhodneme, že divadelným tvorcom by malo ísť v prvom rade o súčasnosť. Teda o náš život, o skúsenosť intelektuálnu, ale aj estetickú a emocionálnu – nech sa hrá Shakespeare, Schwab či autorské divadlo.
Inšpiratívny model si našlo Pražské komorní divadlo, ktoré sa vlani v súťaži nadácie Alfréda Radoka stalo divadlom roka. Popri inscenáciách významných diel prevažne nemeckej jazykovej oblasti odpremiérovalo aj voľnú trilógiu pôvodných hier režiséra a umeleckého šéfa Davida Jařaba pod názvom Pražské návštevy (Praha I–III).
Autor hier s názvami Vodičkova-Lazarská, Žižkov a Karlovo náměstí si ako východisko pre svoje uchopenie genia loci spomínaných priestorov vybral apokryfné evanjeliá v prvom prípade. V druhom sa nechal inšpirovať drsným Fassbinderovým filmom Katzelmacher a pre Karlovo námestie, kde stojí takzvaný Faustov dom, to bola slávna Goetheho dráma Faust. Jednou z výrazných tém večera bol aj morálny rozmer súčasnosti. Sme schopní rozoznať iných vyvolených než tých, ktorí ovládli televíznu obrazovku?
Medzi hrncami
Všetky tri inscenácie sa výnimočne stretli v jeden aprílový večer. Komunitný charakter tohto päťhodinového podujatia zdôraznilo aj spoločné hodovanie v dvoch pauzách. Vládol mu opäť režisér Jařab, šikovne sa zvŕtajúci za veľkými hrncami.
Nejde však o krčmovú atmosféru, všetko sa odohráva v ukážkovom priestore špičkovej medzivojnovej architektúry – vo funkcionalistickom paláci z 30. rokov minulého storočia. Aj v tom spočívala sila zážitku: v duchovnom aj telesnom spájaní a skúmaní toho, čo zavše vnímame ako neporovnateľné.
Čas priamo v nás
V inscenáciách trilógie nie sú diváci klasicky oddelení rampou medzi javiskom a hľadiskom. Neodčleňovala nás ani scéna, bola minimalistická, vytváral ju najmä svetelný dizajn: scénografia v časti Žižkov dokonca usadila hercov priamo oproti publiku a posúvala ich tak do pozície divákov, mimovoľných účastníkov deja, ktorý prebieha okolo nich a v nich.
Aj v ďalších dvoch častiach bol však dramatický čas a priestor premiestnený priamo do hercov a postáv, ktoré stvárňovali.
Kostýmy Kamily Polívkovej postavy nápadito viac zvnútra formovali, než zvonku charakterizovali. Martin Finger, Vanda Hybnerová, Roman Zach, Martin Pechlát, Ivana Uhlířová, Jiří Černý a ďalší boli pre divákov rovnako zaujímaví ako herci aj ako slobodné tvorivé osobnosti. Pražské komorní divadlo určite presiahlo rozmer miestopisnej expedície.
Autor: Anna Grusková (Autorka je dramatička a teatrologička)
