Tamara: „Mala som šestnásť, keď som sa po prvý raz rozhodla ísť sama do dobrovoľníckeho tábora do zahraničia. Pamätám sa na preľaknutú tvár mojej mamy, keď som jej môj zámer predniesla. Našťastie mi nedalo veľa roboty „ukecať“ ju, aby išla so mnou do kancelárie INEX–u. Hneď som zaplatila účastnícky poplatok, vybrala som si z ponuky a o tri dni neskôr som už mala na stole oznámenie o prijatí do tábora v nemeckom Osterwiecku.
O dva mesiace som vyrazila autobusom do Magdeburgu, motorovým vláčikom do Osterwiecku. Na stanici ma čakal vedúci tábora spolu s ďalšími dobrovoľníkmi.
Potom už dni ubiehali ako voda. Tri týždne sme strávili dobrovoľnou prácou v škôlke, organizovali sme deťom program, hrali sa s nimi, uspávali ich, bola to zábava.“
Miro: „INEX-ácky tabor bola vlastne moja prvá akcia dobrovoľníckeho druhu. Keďže som sa o tejto možnosti dozvedel pomerne neskoro a moje plánované destinácie už boli obsadené, vybral som si Českú republiku.
Najprv som si myslel, že to nebude zaujímavé, pretože je to blízko. No moje dobrodružstvo v Čechách malo veľa výhod.
Na tábore v Merklíne pri Plzni som bol s dobrovoľníkmi zo Španielska, Francúzska a Južnej Kórey. Náplňou našej práce boli väčšinou záhradné práce v stredisku pre postihnuté deti. S dorozumievaním sme spočiatku mali menšie problémy, lebo každý z nás mal ten svoj prízvuk, ale vedúci tábora bol z Čiech a to mi pomohlo.
Takže tábor v Čechách je určite super, ak máš prievan v peňaženke, vo svojej angličtine sa chceš pocvičiť bez zbytočných stresov a netrúfaš si prvý raz cestovať do vzdialenejšej krajiny.“
Autor: Zdroj: www.inex.sk
