Keď maršal Žukov spísal svoje pamäti, tak túto bitku nazval slovom „debakel“. Ansámbel cenzorov takmer úplné vyhladenie Červenej armády premenoval na „ústup“. Takže keď si to zhrnieme, séria nepredvídateľných okolností priviedla komplikácie a ústup, ale potom jednotný sovietsky ľud vedený stranou votrelca zahnal.
Teraz sa presuňme do dvadsiateho prvého storočia, do Halifaxu v Kanade, kde počúvame trénera Júliusa Šuplera, že sme vypadli do boja o záchranu: „... urobili sme triezvu analýzu a zistili, že zhoda okolností, mnohých, nás dostala do takej situácie, ale predovšetkým porážka s Nemcami“. A potom vyjadrenie Petra Bondru: „... určite sme prekvapení ako vy a bohužiaľ, situácia je taká aká je...“
Akosi sa nám tu nahromadila súhra neočakávaných okolností, dokonca mnohých, ktorá až nápadne pripomína sovietsku propagandu už spomínanú. Zvláštne, že tréner nespomenul, ako hráčov do svojho tímu vyberal, resp. či mu ich niekto zo zväzu neprikázal zobrať do reprezentácie. Lebo ako sa ukázalo, tí vybraní majú problém aj pri samostatnom úniku poslať puk smerom na bránku. A potom som si spomenul, že keď sme boli majstrami sveta, tak som nezačul reči, že by to bola súhra rôznych okolností...
Zákerná sínusoida
Šupler okrem toho komentoval stav slovenského hokeja: „Taká sínusoida je v každej krajine, ale my máme nevýhodu úzkej hráčskej základne...“ Takže na vine nie je zlá organizácia hokeja, nezáujem investovať do športovísk a nutnosť trénovať na ľade málo a v nevhodných časoch. Vina je jednoznačne na sínusoide.
Ďalší športový funkcionár, František Chmelár, sa zase vyjadril nasledovne: „Z toho, čo sa stalo, by sme podľa mňa nemali robiť tragédiu.“ Inak povedané – nechajme všetko tak ako je, a keďže mám na tom isté zásluhy ja a moji kamaráti, mali by ste nás znova zvoliť, ešte sa nám nechce odísť od koryta.
Róbert Pukalovič začal svoj komentár vetou: „Mužstvo odchádzalo na majstrovstvá sveta s absolútnou nedôverou verejnosti. Nikto mu doma v podstate neveril, čo sa veľmi negatívne odrazilo na psychike hráčov...“ Preložené – oni tam nič nezahrali, ale môžu za to fanúšikovia päťtisíc kilometrov od nich. Čiže jeden gól od Nórov, štyri góly od Nemcov a tri góly od Fínov si pekne rozdeľme medzi osem slovenských vyšších územných celkov a každý z nich si bude vyčítať jeden gól.
Vincent Lukáč s Igorom Libom zase objavili to, že výsledky v Kanade sú „...prvým varovaním, že v našom hokeji nie je všetko v poriadku.“ Neviem, či páni boli posledné roky vôbec pri zmysloch, keď toto vidia ako prvé varovanie. Skôr by sa hodilo povedať, že strata kvality národného mužstva v posledných rokoch je logické vyústenie dlhoročného procesu.
Plná nahota
Na záver by som chcel iba upozorniť na výroky Jozefa Golonku, ktorý tentoraz povedal: „Šampionát nám v plnej nahote ukázal, kde sa v súčasnosti slovenský hokej nachádza. Zrazu sme zistili, že kvalita nie je taká, ako sme si predstavovali. Žiaľ, úpadok sa začína už u detí a mládeže.“ Keď by tu zavrel ústa, mal by moje plné absolutórium. Potom však pokračoval v jemu vlastnom velikášskom štýle o tom, že to bol on, kto na tento stav upozorňoval. Pritom akosi pozabudol, že aj on bol trénerom reprezentácie, dostal šancu, ale nič prevratné vtedy s mužstvom nespravil.
Autor: Martin Marušic
