Zabijem ťa
Jedného zimného dopoludnia bolo v dome neobvykle ticho. O tom, čo práve robil Jano, sa možno len dohadovať. Pil a pravdepodobne premýšľal o rodine žijúcej nad ním. Moja kamarátka chytila svojho mladšieho, dvaapolročného Zajačika, a pobrali sa na nákup. Manžel bol už v práci, starší syn, zvaný Macík, v škole.
Na prízemí stretli opitého Jana, ktorý sa na nich vrhol s výkrikom, že zabije tú všivavú k*** aj jej všivavé decká. Vydesená kamarátka ušla do vlastného bytu a vytočila políciu. Vzápätí volala manželovi, ktorý ihneď sadol do auta. Jano sa zatiaľ dobýjal do bytu.
45 minút
Policajná stanica je odtiaľ pár minút pešo a policajtov nikde. Po piatich minútach volala políciu znova. Ubezpečili ju, že hliadka je na ceste. Z dverí otriasajúcich sa pod Janovými údermi začínali pomaly lietať triesky. Manžel prišiel asi 15 minút po telefonáte. Za ten čas Jano spravil prakticky dieru do dverí a moja kamarátka takmer zošalela od strachu. Jano sa stiahol do svojho bytu, zrejme počul prichádzať manžela. Polícia dorazila 45 minút po telefonáte.
Nájdite si garsónku
Prišla hliadka v počte dvoch príslušníkov. Jano sa na nich radostne vrhol. Tento akt bol neskôr klasifikovaný ako útok na verejného činiteľa. Dvaja policajti ho napokon premohli. Mojej polomŕtvej kamarátke nakázali, aby prišla nadiktovať zápisnicu, a potenciálneho vraha vzali so sebou.
Kamarátka odniesla mladšie dieťa v takom šoku, že nerozprávalo, k svojej mame, a pobrali sa na políciu. Policajti predovšetkým vysvetlili manželovi, že tam nemá čo hľadať, pretože nie je svedok. Jano spoza mreží na manželov dobre videl, takže amok neutíchal a jeho výkriky sa rozliehali po celej policajnej stanici. Kamarátka sedela na polícii šesť hodín a vypovedala. Nakoniec podpísala zápisnicu a vypočula si toto: „Nájdite si do rána nejakú garsónku. My ho ráno pustíme.“
Nočné sťahovanie
Poobede boli deti už bezpečne odpratané k babke a ona sama v temnom byte za rozbitými dvermi premýšľala, čo má robiť. Rozhodli sme sa, že ideme za ňou. Bála som sa. Keby sa na nás vyrútil celý zvyšok rodiny, nasrdený, že Jano pre moju kamarátku sedí, nebola by to sranda. Moje auto všetci susedia dobre poznali, a tak som zaparkovala za rohom. Od strachu nám bolo zle. Dnes sa mi to zdá komické, ale ozbrojili sme sa, ako sme vedeli: kamoška lakom na vlasy v spreji a ja tou pákou, ktorou sa zamyká volant.
V dome bolo mŕtvo. Kamarátka nám otvorila, pôsobila vyrovnane ako antická socha. Šok.
Keď som videla bytové dvere, nemohla som uveriť, že toto sa dá spraviť ľudskými rukami.
Prišiel manžel z práce, prebehlo niekoľko rozčúlených debát. Padlo rozhodnutie: ide sa do môjho bytu. Bol to 1,5-izbový podnájom. Premýšľali sme: životy sú zachránené, ale čo ak Jano príde ráno rozčúlený domov a rozmláti komplet zariadený 3-izbový byt? Sem sa už rodina aj tak nikdy nemôže vrátiť.
Zadanie: Napchajte štvorčlennú rodinu so psom do 1,5-izbového bytu. Máte na to najviac osem hodín.
Privolali sme pár kamarátov a tri autá začali sťahovať možno o deviatej večer. Najväčší vytrvalci sťahovali do štvrtej ráno.
Myslela som na syna Macíka, Medvedíka, ktorý ráno odišiel do školy a netušil, že už sa domov nevráti a že jeho detské poklady mu zbalí niekto iný. A Zajačik bol v takom šoku, že sa ešte o pol roka pýtal, či neprídu susedia. Vlastne ani ja som ešte ráno netušila, že sa do svojho bytu už nevrátim. A najhoršie zo všetkého bolo to, čo mojej kamarátke povedal vyšetrovateľ: „My tu nie sme na vašu osobnú ochranu.“
Nie je toto celé dobrá definícia anarchie, ktorej chýbajú bezpečnostné zložky, prvotnopospolnej spoločnosti, kde rozhoduje hrubá sila?
Všetko po starom
Jano sa ráno vrátil domov. Vzhľadom na to, že nebol nikdy trestaný, hoci konflikty so zákonom už mal, sa celá záležitosť rozplynula.
Dnes sedíme všetci vo svojich vlastných bytoch a máme zlatých susedov. No stále neviem: komu mám volať, keď mi zabúcha na dvere vrah?
Autor: E.C. (Celé meno autorky v redakcii.)
