Obľubuje obrobenú výživnú pôdu, často zaliatu slnečným jasom. Na stanovišti ju môžeme ponechať až päť rokov. V zime proti vymŕzaniu medovku prikrývame slamou alebo iným vhodným materiálom. Rozmnožujeme ju semenami a delením trsov dvojročných až trojročných rastlín.

Vňať a listy zberáme za teplého počasia ešte pred kvitnutím aj viac ráz do roka. Po odkvitnutí strácajú charakteristickú citrónovú vôňu a chuť i liečivé vlastnosti. Nestláčame ich, aby pri sušení nestmavli. Sušíme ich na tienistom mieste alebo v sušiarni pri teplote 35 °C. Schnú rýchlo.

Vysušenú drogu držíme na suchom, vzdušnom a tmavom mieste v dobre uzavretých nádobách alebo vo vreciach, aby nestrácala látky, ktoré jej dodávajú charakteristickú citrónovú vôňu a robia z nej rastlinu s mnohostranným liečivým účinkom.

Medovka obsahuje predovšetkým silicu, ale aj aldehydy citronelal a citral, alkoholy geraniol, citronelol a linalol, terpén karyofylén, triesloviny, horčiny, flavonoidy, sliz, enzýmy, organické kyseliny a iné látky. Priaznivo ovplyvňuje nervovú činnosť. Upravuje rytmus srdca a znižuje krvný tlak. Odstraňuje únavu. Pomáha pri prepracovanosti, bolestiach hlavy, nespavosti, srdcovej neuróze, migréne, poruchách trávenia, črevnej kolike, bolestivej menštruácii i pri chorobách z prechladnutia.

Zvonka sa používa na opuchliny, pomliaždeniny, krvné podliatiny, pri ošetrení ústnej dutiny, oparoch, ale aj na naparovanie tváre či do relaxačného kúpeľa. Šťava z čerstvých listov odpudzuje hmyz.

Medovka už v minulosti bola známa nielen ako liečivá rastlina, ale i ako korenina a prísada do likérov. V roku 1611 ju parížski karmelitáni začali používať na výrobu liehu, ktorý sa po niekoľko storočí pokladal za univerzálny liek. V našich záhradách sa pestuje už niekoľko storočí.

Dnes medovku používame vo forme záparu, liehového extraktu, obkladov, do kúpeľa, čerstvej šťavy, vína, octu, prísady do šalátov, polievok, omáčok, majonéz, pri úprave mäsa a iných potravín.

Autor: Vladimír Černák