Po úspechu minuloročnej hudobnej edície prichádza denník SME s druhým dielom série Slovenské legendárne albumy. Ide o reedíciu desiatich pôvodných albumov vydavateľstva Opus. CD nosiče si budete môcť kúpiť s denníkom SME všade tam, kde sa predávajú noviny. Cena jedného albumu je 149 korún. Každý z nich bude v predaji počas jedného týždňa. Dnes vám predstavíme album, ktorý si budete môcť kúpiť v stánkoch od pondelka 11. mája.

V prípade záujmu si môžete albumy objednať za cenu 129 korún na adrese albumy@sme.sk, prípadne na telefónnom čísle 02/ 59 233 411. Informácie o objednávaní nájdete tiež na stránke www.albumy.sme.sk.

Miroslav Žbirka skladal piesne aj pre skupinu Modus, ktorej bol členom, ale tvorivý pretlak bol u neho natoľko silný, že už rok po debute Modusu vydal v roku 1980 svoj prvý sólový album DOKTOR SEN. Voľba spolupracovníkov bola veľmi jednoduchá - piesne nahrávala kompletná skupina Modus. Už tu je jasné, že Žbirka je mimoriadna postava slovenskej hudby, spieva s nenútenou suverenitou a jeho skladby sú spravidla jednoduché a chytľavé, ale nepodliezajú vysokú latku vkusu. Doktor Sen je vyvážená kolekcia, niekoľko piesní si privlastnilo viacero generácií.

Miroslav Žbirka: Doktor Sen vznikal starou metódou

Aká bola situácia v Moduse, keď ste nahrával svoj debut?

Album Doktor Sen sme nahrávali v priebehu roka 1980, keď sme normálne fungovali ako skupina. Preto bolo prirodzené, že sa v štúdiu objavovali jej členovia. Atmosféra bola tvorivá a nič nenasvedčovalo tomu, že by sme my traja (Laco Lučenič, Duško Hájek a ja) mali odísť.

Necítil to Janko Lehotský ako "vnútrofiremnú konkurenciu"?

Neviem, ako to Janko cítil a nikdy som sa ho na to nepýtal. Dodnes vlastne nepoznám dôvody, ktoré ho viedli k tomu, že sme v pôvodnej zostave prestali fungovať. Asi to bolo viacej vecí dokopy. Jedna z príčin mohla byť, že sme s Lacom do toho Jankovi takpovediac kecali a jemu to začalo prekážať. S nápadom nahrať sólový album som však neprišiel ja, to vymyslel Kamil Peteraj.

Ako a kedy sa rodil repertoár?

Kamil sa ma raz spýtal, či nemám nejaké vlastné piesne na otextovanie. Tuším som mu doniesol jednu kazetu, ktorú vraj dodnes niekde má. Obsahuje originálne demá. Ani neviem, prečo ležali v šuflíku. Asi preto, že som skladal pre vlastné potešenie a nemal žiaden ďalší plán na ich využitie. Neskôr ma Kamil pozval k sebe a dal mi niekoľko textov. Boli medzi nimi skladby ako Balada o poľných vtákoch, Ako obrázok, Mám čierny deň, V slepých uličkách a ďalšie.

Balada o poľných vtákoch má špeciálnu pozíciu vo vašom repertoári, ako vznikla?

Zložil som ju na klavíri pravdepodobne na Dolných Honoch v Bratislave, na Bodrockej 4. Mal som tam takú zaujímavú miestnosť, v ktorej nebol koberec, takže sa to dobre ozývalo. Tam vznikli napríklad aj Biely kvet a Atlantída. Balada sa na album takmer nedostala. Viem, že som ju na skúške s kapelou zahral ako poslednú so slovami: "Toto tam asi nedáme". Na to zareagoval bubeník Dušan Hájek, ktorý sa postavil pred bicie a povedal: "Táto skladba tam musí byť." A tým ju zachránil. Paradoxné je, že na nahrávke sme potom žiadne bicie nepoužili.

Ako sa vlastne robilo promo, uvedenie albumu a všetky veci okolo?

Promo? Album vyšiel potichu a postupne si získaval priaznivcov. Pamätám si, že ma vtedy ktosi zastavil vo V-klube s tým, že má LP Doktor Sen a že to stále počúva. Postupne sa k nemu pridali ďalší, v rádiu začal Fero Hora púšťať Najkrajšia si, keď si češeš vlasy. Neskôr sme už ako Limit vyrazili na turné a zistili, že ľudia reagujú aj na ďalšie pesničky. Všade nás búrlivo vítali. A ja som zistil, že som sa stal sólovým spevákom.

Z albumu vanie veľká pohoda, mali ste dobré obdobie aj v osobnom živote?

Vtedy som iba skladal, hral a spieval. To bol viac-menej aj môj osobný život.

Lučenič: Bola to generálka našej spolupráce

Dráha Ladislava Lučeniča ako producenta a multiinštrumentalistu sa začala albumom Doktor Sen. Spolu s ňou aj vyše poldruha dekády trvajúca spolupráca s Miroslavom Žbirkom. Dnešný, o dvadsaťosem rokov starší Lučenič nám porozprával, ako to vtedy bolo.

Mekyho sólové ambície boli cítiť už asi dva roky predtým, než album vznikol. Konkrétne tvary to nabralo, keď sa ujasnili byrokratické záležitosti, teda keď Opus schválil album do dramaturgického plánu "lebo ide o sólistu známej skupiny". Toto sa vyjasnilo niekedy koncom roku 1979. Mám pocit, že sme niekoľko pesničiek hrávali už predtým na koncertoch. Samozrejme, nie veľa, lebo Modus obhospodaroval Janko Lehotský. Bol tam určite Čierny deň a V slepých uličkách.

Album robili vlastne členovia Modusu, aj keď ja mám výhradu, ako sú uvedené mená na obale, lebo nie sú uvedené hierarchicky. Na prvom mieste je napísaný Janko Lehotský a vyzerá to, akoby tam mal nejakú zásadnú úlohu. Ale na tej platni naozaj nie je veľa klávesov, a to som nejaké hral aj ja, čo tam ani nepíšu. Doktor Sen je album, ktorý naznačoval, ako bude vyzerať Mekyho hudba v najbližšej budúcnosti. Totálna gitarovka, kde hlavná časť produkcie bola rozdelená medzi mňa a jeho, plus bubeník Duško Hájek. Bola to vlastne generálka našej spolupráce.

Jediná skladba, ktorá je postavená na klávesoch, je Balada o poľných vtákoch. Má zaujímavý osud. Bolo jasné, že aranžmán bude klávesový. Zobral si ju Martin Karvaš, nahrali sme to aj s bicími, ale nejako to drhlo, tak sme potom tie bubny nepoužili. Tým vznikli plochy bez akéhokoľvek udania rytmu. Na koncertoch túto skladbu spieval Meky z playbacku, preto tam musela byť potichu pridaná orientačná rytmická gitara, aby mohol presne frázovať.

Veľmi dôležitým hudobníkom bol gitarista Karel Witz. Nikdy nehral sprievodnú gitaru, lebo ňou pohŕdal. Bol to sólista telom aj dušou a zvykli ho nahrávať tak, že hral celú pesničku a vytiahli si ho len tam, kde bolo treba. Niekedy hral príliš veľa, ale na albume Doktor Sen je niekoľko pamätných sól, napríklad na Mám čierny deň. Niekoľko sól som hral aj ja.

Nahrával som aj basgitaru a bolo treba, aby ju potom niekto hraj aj naživo. V pôvodnej verzii hral Andrej Andrašovan a hrali sme v klasickej rockovej zostave, ako The Who. Neskôr sa na klávesy pridal Martin Karvaš a po ňom sa basgitary ujal Jardo Janas. Pochádzal z Ostravy a čas meral na pivá. Napríklad: "Ešte som nevypil ani siedme pivo a stalo sa to a to". To však v jeho prípade nebol dlhý čas. Ale bol to veľmi dobrý basgitarista a neskôr hral aj na albumoch.

Živé koncerty boli pre mňa vždy show, mal som zažité, ako to robia Rolling Stones, ale aj Clash, ktorí sa mi v tom čase veľmi páčili. K začiatku 80. rokov patrili bledé tváre, saká, čiernobiele kombinácie. Pre mňa to však bolo zaujímavé dovtedy, kým to bolo zakázané. Na pódiu to žilo. Meky kedysi spomínal, že on sa hýbal menej, lebo ja som sa hýbal tak veľa, že musel stáť na mieste, aby mi nezavadzal, ale ja mám opačné vysvetlenie - začal som sa hýbať preto, aby sme tam obaja len tak nestáli.

Napísali

Žbirka spieva príťažlivým civilným, nie však nezainteresovaným či laxným spôsobom. Podmaňuje nielen svojím neškoleným hlasom, ale predovšetkým perfektným naturálnym precítením a nuansovaním jednotlivých fráz. Je priamočiary a aj v tomto ohľade spoľahlivo svojský. Nebolo by vari na škodu, aby podrobil prísnejšiemu skúmaniu sporadické chyby vo výslovnosti.

Dagmar Kovářová, Populár, 1980

Martin Karvaš o Balade

V Balade o poľných vtákoch dobre počuť klávesy Martina Karvaša, hudobníka, ktorý neskôr hrával aj v Eláne a Bankete Richarda Müllera.

Bol to album, na nahrávaní ktorého som po prvý raz a dosť významne použil Polymoog - prvý polyfónny, teda viachlasý syntetizátor na trhu. V Československu sme ho vtedy vlastnili iba Marián Varga a ja. Bol veľmi poruchový, ale mal "teplé" sláčiky, ktoré sa používali až príliš často. Na albume som nedostal veľa priestoru, lebo dominoval Laco Lučenič. Výnimkou bola skladba Balada o poľných vtákoch. Spomínané sláčiky som navrstvil až do ôsmich stôp, hoci to tak zložito neznie. Viac priestoru ako aranžér a hráč na klávesoch som dostal na nasledujúcich Mekyho albumoch.