Ked pred pár rokmi francúzsky veľvyslanec v Británii na recepcii medzi dvoma sústami jedla súkromne prehodil, že Izrael je "zasratá malá krajina", bol z toho riadny škandál, aj keď netreba pochybovať, že sa nájde množstvo ľudí, čo má ten istý názor. Diplomat sa z tejto nediplomatickej záležitosti pokúsil vybŕdnuť tak, že svoj výrok ešte dovysvetľoval. Vraj je čudné, ako dianie v takej malej krajine môže mať také obrovské dôsledky pre vývoj v celom svete. No, ak to nie je jasné diplomatovi, prečo by to malo byť obyčajným ľudom. Tí majú často pocit, že tejto malej krajine venujú médiá aj politici viac času a pozornosti, ako by si zaslúžila. Ak by sme zobrali do úvahy rôzne dobre živené mýty o židovskom štáte a židoch samotných, nečudo, ako upozornil ctihodný pán ambasádor, že Izrael si z prílišnej pozornosti mohol vypestovať dobrú paranoju. Je to celkom možné. Precitlivenosť Izraela a jeho priaznivcov na to, čo o ňom kto "šuchne", je niekedy až komická, ale v zásade pochopiteľná. Tých, čo by chceli, aby sa utopil v mori, je stále dosť. Niektorí z nich sa honosia oficiálnymi titulmi aj prístupom k rôznym nebezpečným zbraniam. Izrael je pod permanentnou hrozbou od svojho vzniku. A pripomínal si ju, aj keď tento týžden začal oslavy svojich 60. narodenín.
Národná schizofrénia
Izraelský Deň nezávislosti nasleduje po dni, keď si Izraelčania pripomínaju padlých vo všetkých svojich vojnách. Vojen aj padlých bolo na taký malý národ a taký krátky čas viac ako dosť. Izraelčania hovoria, že keby mali toľko obetovať iní, už by sa z toho zbláznili alebo by to dávno zabalili. Tiež však vedia, že Izrael je pre nich poslednou štáciou. Z Európy aj arabských krajín židov v zásade vyhnali a v Amerike sa tiež nie každý uchytí.
Izrael to však nie sú len židia. Sú to aj izraelskí Arabi, Druzovia, kresťania a zahraniční robotníci od výmyslu sveta. A mnohí z nich nemali dôvod 60. výročie založenia Izraela oslavovať. Pre Arabov je deň vzniku Izraela dňom národnej katastrofy (aj keď tí, čo zostali v Izraeli, si aspoň materiálne nežijú až tak zle), pre ostatných "nežidov" pripomienkou, že Izrael sa niekedy správa ako "len židovský" štát bez toho, aby myslel na svoje menšiny.
O tom všetkom hovoria poprední izraelskí intelektuáli, ktorí občas pôsobia tak, že sa narodili, aby za každú cenu kritizovali. A potom si s radosťou nechajú zaplatiť od ministerstva zahraničia letenku prvej triedy do Európy, aby reprezentovali svoju nehodnú vlasť. Pravda pod podmienkou, že budú hovoriť v línii osláv 60. výročia.
Taká schizofrénia je Izraelčanom vlastná. Na jednej strane hrajú bodrých, odhodlaných, silných a neporaziteľných, na druhej spomínajú hrozby, ktoré na nich číhajú, neprajné médiá a volajú o pomoc. Výročie vzniku ich štátu je tak prehliadkou jeho úspechov, víťazstiev a vedeckých objavov, ako aj prehier, bolesti a ťažkých strát.
Nič lepšie sa židom nemohlo stať
Pre niektorých v Izraeli je najväčšou stratou strata nevinnosti. Tá vraj prišla, keď sa z ponižovaných zrazu stali okupanti. So všetkým, čo k tomu patrí. Pre iných je stratou zanikajúci svet kibucov, sociálnych experimentov, odborárskych zájazdov a kolektívnych rád, čo rozhodovali, aké záclonky si zavesiť do okien, aby boli bytovky pekne jednotné. Nábožní židia sú zase zhrození zo straty Boha, nedodržiavania náboženských predpisov a všeobecného nedostatku morálky. Askenazskí židia trpia, lebo strácajú svoje pozície a už dávno nie sú jedinými lídrami krajiny. Dalo by sa povedať, že za 60 rokov existencie štátu Izrael utrpeli straty všetci. Stále však prevláda pocit, že nič lepšie sa židom stať nemohlo.
Ľudia, čo si pamätajú jeho začiatky, často spomínajú, že súšasným Izraelčanom chýba nadšenie pre spoločnú vec, budovanie štátu, vytváranie budúcnosti. Vraj sú všetci rozhašterení, neťahajú za jeden povraz a nestarajú sa o druhých. "Je to klasická nostalgia staršej generácie. Jasné, že aj vtedy boli veľké spory, že ľudia kradli, klamali a hrabali len pre seba. Ale už sa na to zabudlo. Aj preto, že vtedy nefungovali médiá tak ako dnes. Ľudia sú stále rovnakí, vyvíjajú sa len kritériá, podľa ktorých sa posudzujú veci," povedala v programe izraelského verejnoprávneho rozhlasu sociologička Edna Talová.
Jeden z pamätníkov začiatkov štátu Izrael jej okamžite zavolal do vysielania a dobre jej vynadal. Označil ju za rozmaznanú paničku, čo v živote nedržala v ruke motyku a ani nevie, aké to bolo, keď cigarety boli len na prídel. A to ešte z najhoršieho tabaku na svete. Dedko frflal ešte niekoľko minút a krásne ukázal, že frflanie je blízke Izraelčanom rôzneho veku.
Frfloši a brbloši
Ešte aj oslavy 60. výročia mnohí obrblali. Sú vraj drahé a zbytočné, keďže ani veľmi nie je čo oslavovať. Nuž napríklad módna prehliadka s hlavami izraelských prezidentov na šatách ladných modeliek je možno bohapustá zbytočnosť, ale dôvod oslavovať, spomínať a kritizovať určite je. Izrael má za sebou búrlivú mladosť aj dynamickú dospelosť.
V ľudskom veku je šesťdesiatka zväčša začiatkom zrelosti, múdrosti, spokojnosti a veľkorysosti. Keby Izrael dostal tohto roku do daru aspoň niečo z týchto štyroch vlastností, bolo by v tejto malej a mladej krajine o niečo lepšie. Židom, nežidom, nábožným aj svetským. Možno by Izrael dosiahol aj to, čo mu už 60 rokov chýba najviac - pokoj a čas na to, aby vychytal drobné nedokonalosti svojej štátnosti. A všelijakí nespôsobní diplomati by už na recepciách nemuseli nemiestne žartovať, že stále robí vlny.
