Vo svojej hlave vraj VOJTECH HRON nevypína televíziu ani na Kanárskych ostrovoch, kde pravidelne trávi zimy. Sám vraj už nemá sily ich sledovať, keď už nad nimi nemá vo vysielaní kontrolu. Tvrdí, že by chcel do troch rokov prenechať vedenie spoločnosti Maya na svojho nástupcu. Zatiaľ ho však vyhľadávanie nových formátov či tvárí baví.
Je televízny producent platený od toho, ako úspešný je program, ktorý televízii ponúkol?
Nie, ide o dlhodový záujem na kredite spoločnosti. Kvalita programu však tvorí len 40 percent jeho úspešnosti. Ak ho televízie zle odpromujú, zle nasadia, nemôže sa chytiť.
Maya bola priekopníkom v nákupe zahraničných formátov ako Milionár či Pošta pre teba. Budete sa snažiť zopakovať tieto úspechy?
Dnes si už známe formáty kupujú televízie priamo. V menších televíziách však vzniká množstvo dobrých nápadov, ktoré sa snažíme vychytávať. Úlohou produkčných spoločností je byť objaviteľmi talentov. Napríklad so Sveťom Malachovským a Reném Štúrom robíme už rok. Bohužiaľ, zatiaľ sa ich šou Ooops! veľmi nechytila, ale sú to nepochybne úžasné talenty.
Aj tím okolo S.O.S. vo vašej produkcii prichádzal do televízie vlastne celkom neznámy.
V tom čase nebol na trhu žiadny zábavný formát. S Andym Krausom sme chceli vymyslieť niečo ako Čo týždeň dal, akési komentované spravodajstvo kombinované so skečmi. Hľadali sme doňho hercov. Úplne náhodou nás vtedy oslovili z GUnaGU, že by do ich hry Modelky potrebovali natočiť v dekoráciách Milionára jeho paródiu. Povedal som im, nech sa páči, ale chcem vidieť výsledok. Petru Polnišovú v pilotnom dieli hrala Adela Banášová, tá potom vyhrala konkurz do SuperStar. Dano Dangl neskôr prišiel s celým tímom okolo režiséra Karola Vosátka a GUnaGU.
Máte k mladým tvorcom, ktorým ste pomohli, nejaký otcovský vzťah?
Necítim sa ako nejaký ich tútor, ale máme sa radi.
Sledovanosť S.O.S. v poslednom čase však klesá.
Sú utopení seriálmi. Chápeme, že STV by nemala hneď reagovať na zmeny v programoch iných televízií, ale táto situácia trvá už dosť dlho na to, aby s tým niečo robili. Najmä ak považujú S.O.S. za svoju vlajkovú loď. Neviem však, či sa dnes v STV problémy takého druhu vôbec riešia.
Televízny humor sa často pohybuje v uzavretom kruhu, pomaly budú humoristi parodovať samých seba v inom programe vysielanom na inej televízii.
Paródia funguje, ak je jej predmet všeobecne známy. Dnes už niet veľmi z čoho iného si robiť zábavu. Z politickej scény môžete parodovať už len niekoľkých známejších.
Takže politická satira v našich televíziách definitívne zanikla?
Politici sú nevýrazní, ľudí nezaujímajú, a to je dobre. Ani nedeľné obedné diskusie už nie sú také sledované ako predtým. Mečiar bol kedysi výnimkou, bol výrazný a nebezpečný, každý to vtedy cítil. V Nemecku bol posledným parodovateľným Helmut Kohl. Dnes máme všade úradníkov.
Niet teda úniku od štandardných postavčiek - mafiánov, Škótov, detektívov či gejov?
Úniku kam? Humor sa vždy potrebuje oprieť o niečo známe.
Potom však nastávajú situácie, že taký Peter Sklár hrá mafiána v STV i Joj.
To je vec dramaturgie, nemali by ho chcieť, keď je už v inej televízii. U nás je však nedostatok hercov. V Česku ich majú v databáze dvetisícosemsto, na Slovensku ledva šesťsto. Najmä ak potrebujete špecifickú kategóriu, napríklad staší pár, nemáte už vôbec na výber. Mnohí túto profesiu opustili, podnikajú, vydali sa, odišli do zahraničia, možno sa teraz vrátia.
Zvykli si už Slováci na to, že sa im predkladajú nahrané smiechy?
Je to otázka žánru, ktorý sme prijali. V sitcome je smiech interpunkčným znamienkom. Dobrý sitcom je vystavavý na tri doby: replika - replika - smiech. Bez neho to nezafunguje.
Váš nový titul Áno, miláčik! pozostáva z overených vtipov, ktoré sa po preklade upravujú na slovenské pomery. Akú šancu dávate tomuto typu zábavy?
Na tomto formáte ma lákalo práve to, že dvojice nemajú stály príbeh, dôlezité je len to, čo povie ona jemu a čo on na to. S Miláčikom je len ten problém, že sa pri scenári bavím viac ako pri výslednom produkte. Narazili sme na typ slovenského herectva, takého, kde sa scénky nesmú hrať realisticky. Najbližšie k žánru má Dano Dangl a Helena Krajčiová.
Nechýba nám fenomén bavičov, "stand-up comedians", akým bol Andy Kaufman?
Aj to príde, zatiaľ však pre nich nemáme prirodzené prostredie. Ale ak vojdete do krčmy, vždy sa tam nájde nejaký bavič. Peter Marcin je podľa mňa komik práve tohto provokatérskeho typu. Mnohí ľudia ho však čítajú veľmi povrchne. Aj Juraj Mokrý má určite talent, len ho nerozvíja.
Ako sa dívate na rozdelenie tandemu Kraus - Marcin?
Boli dvojicou, ktorá sa vhodne dopĺňala. Andy však túžil napísať vážny seriál, čo sa mu darí. Akoby sa dnes lepšie triafal do potrieb diváka. Na Slovensku dorazí všetko dva roky po Česku, tentoraz sú to seriály.
Ako by ste nazvali mediálne obdobie, v ktorom žijeme?
Existuje tu hlad po príbehoch. Zatiaľ ho nasycujeme len v podobe, na ktorú sme si trúfli, teda nie celkom vážne. Na Slovensku nemáme tradíciu v rozprávaní príbehov. Slovenské seriály z minulosti spočítate na prstoch ruky. Nikdy sme nemali ani veľkých rozprávačov, veľké romány o našom živote. Máme síce silnú literatúru, ale tak trochu odsadenú od reality, zbásnenú, lyrizovanú. Kým sme žili v Československu, príbehy, hlavne tie mestské, sme dostávali z Česka.
Vzťah medzi realitou a jej mediálnou verziou je však veľmi komplikovaný.
Scenáristom vždy tvrdím, že v jednom diele sa musí udiať to, čo divák zažije za päť rokov. V seriáloch sa to potom priveľmi zjednodušuje, dávajú tam len samé úmrtia či vzťahy typu "každý s každým". Ľudské rozhodovanie pritom nie je vždy takto fatálne, často ide o banality. Príbeh nastáva až vtedy, ak niekto správne uchopí sled udalostí.
Prečo sú také populárne telenovely, ktoré sú celkom odtrhnuté od života?
Telenovely nevznikli pre náš trh, ale pre ľudí, ktorí potrebujú snívať. Sú to rozprávky pre chudobných. V Nemecku boli populárne v šesťdesiatych rokoch. Dnes už ľudia viac potrebujú vidieť príbehy iných ľudí, identifikovať sa s nimi. Seriály utužujú aj normy správania.
Má teda scenárista aj istú sociálnu zodpovednosť?
Áno, ale nemal by predkladať jednostranné pohľady na svet, skôr ukazovať zložitosť rozhodovania, často aj medzi dvoma zlými riešeniami. Naša scenáristika je však hrozne povrchná, potrebovala by nové impulzy. Na to je iba jediný liek - robiť a robiť. Ordinácia v ružovej záhrade ťažko začínala, je to stále úžitkový seriál bez veľkých emócií, ale je profesionálne urobený. Prelomilo sa pri ňom základné tabu, že nič slovenské nemôže byť dobré. Dnes jej už diváci odpustia aj horší diel.
Nie je to aj o finančnom a morálnom nedocenení scenáristiky?
Trochu áno. Scenár by mal mať hodnotu troch až siedmich percent realizačných nákladov, podobne ako projekt stavby. Ale neexistuje priama úmera medzi peniazmi a kvalitou. Stáva sa mi, že niekto chce písať scenáre seriálu, ale zároveň povie, že také blbosti nepozerá.
V čom sa líši český a slovenský divák?
Na rieke Morava akoby išla hranica medzi severským a južným, citovejším vnímaním. Praktickým príkladom je Pošta pre teba. V Česku máme silnejšie príbehy, ale slovenský výsledok má väčšiu rezonanciu. Českí hostia viac kalkulujú. U nás sa ľudia viac otvoria. Ukázalo sa, že ak sú emočne zainteresovaní, kamera im neprekáža. Žiadny intelektuál by nevymyslel ich repliky.
Vrátia sa ešte k nám reality šou?
Podľa mňa áno, ale v ľahšej forme dokumentárneho soapu, niečo na spôsob Výmeny manželiek, kde sú ľudia reálni, len sú postavení do hraničnej situácie. Ukazovať ako žijeme, je totiž zmyslom televízie. Televízia vznikla preto, aby sme mali ilúziu, že sme svedkom nejakej reálnej udalosti, nie preto, aby sa v nej hrali filmy.
Veríte v renesanciu slovenského filmu?
My máme dobrú tradíciu artfilmov, ktorá vznikla zo zvláštneho postavenia Koliby k Barrandovu, kde sa vždy robil masový film. Z toho vznikol pocit, že film nie je masové umenie. Na Slovensku sa natočilo za socializmu síce dosť filmov, v diváckej pamäti z nich veľa nezostalo. Pre mňa je prvým slovenským filmom, ktorý spĺňa kritériá diváckeho filmu, Polčas rozpadu.
Viac ako Muzika?
Muzika má dobré promo. Je to výborný film pre dušu, ale je to opäť niečo štylizovanejšie, láskavejšie, bez zvratov. Láskavé boli aj Pelíšky, no boli pritom filmársky silnejšie.
Dávate šancu Jakubiskovmu filmu Bathory?
Myslím si, že táto poetika je už skôr pre starších. A dnes do kín chodia len tí, čo si ešte nekúpili plazmu, DVD a papuče. Film, ktorý nie je pre túto skupinu, prepadne.
Naším osudom bude teda už iba tínedžerská kultúra?
Čo sa týka kín, určite. Ak prídete do kina, pripadáte si ako pedagogický vedúci.
Je predsudok, že ak tvorca začne rátať s divákom, spreneverí sa svojmu poslaniu?
Určite. Film nie je báseň, ktorú si vydáte na svoj náklad. Je to priemysel, do ktorého je zainteresovaných veľa ľudí a hlavne peňazí. Je choromyseľné robiť niečo len pre svojich kamarátov. Povedať si, že ľudia sú blbí, lebo si nepozreli môj film, je arogantné. Aby si však film na seba zarobil, musí ho videť aspoň 400-tisíc divákov, čo je na Slovensku takmer nemožné.
Pozeráte sa na svoje produkcie v televízii?
Nie, tie vidím len v strižni či na projekcii. Nemám dosť psychických síl sa na ne pozerať v televízii, kde je to už mimo mojej kontroly. Čoraz ťažšie znášam tento pocit, čo je ďalší dôvod, aby som už išiel do penzie.
Bavilo by vás pre zmenu robiť programovanie v nejakej televízii?
Na to som starý. V našej oblasti je to niečo ako byť brokerom na burze. Musíte stále vnímať veľa faktorov v časovom kontexte. Takáto práca sa nedá nikdy vypnúť.
Máte pocit, že televízia nahradila kazateľov a pôsobí ako istá autorita?
Až nezdravo. Televízii nepatrí hodnota, ktorá sa jej prisudzuje, je len dobrým zdrojom informácií. Otvorila nám veľa možností, paradoxne nám teda robí život ťažší, nemôžeme sa vyhovárať, že sme o niečom nevedeli.
Rozumiete ľudom, ktorí si programovo nekúpia televízor?
Rozumiem, ale nechápem. Znamená to len, že majú slabú vôľu.
V poslednom čase vzniklo viac dokumentárnych filmov o osobnostiach, divákov však nadštandardne nezaujal ani dokument o Ladislavovi Chudíkovi, ktorý ste produkovali spolu s STV. Čo si myslíte, prečo?
Slováci nemajú záujem o svoju históriu. Mám v pláne jeden formát, ktorý by metódou superstar hovoril niečo o minulosti Slovenska, názorne, ako na hodine fyziky.
Nie je problémom aj istý deficit úprimnosti k vlastnej histórii a jej osobnostiam?
Otázka je, či je osobnosť tvorcu dôležitejšia ako jeho dielo. Na Slovensku máme pocit, že umelec by mal byť vzorným občanom, máme na to trochu malomeštiacke kritériá. Možno preto, že sme nemali šľachtu a u sedliaka by bola veľkorysosť samovražedná. Olamovanie hrotov je však najhoršia kliatba slovenskej kutúry. Bojíme sa byť výrazní, každý uberá, veď sme rodina. Komunity sa síce poznajú všade na svete, ale u nás je to všetko akési veľmi osobné.
FOTO SME - pavol funtál, sita
