Nedeľa ako každá iná. Menšie deti sú v kope v jednej z izbe, hlavami k sebe. Staršie dcéry dovárajú na striedačku obed, každá niečo do polievky dohodí. Akýmsi samospádom bude o chvíľu niekoľko malých hláv sedieť za dlhým stolom, na ktorom čakajú modré mištičky plné nedeľnej polievky.
Mladší syn Miki prichádza domov z výletu v Slovenskom raji, svoj batoh hodí medzi päť ďalších v predizbe. Dcéra Mária dovezie dalších dvoch súrodencov zo sústredenia. Vzápätí však musí sama odísť na vlak do Banskej Bystrice, kde študuje prekladateľstvo. Otec v dome chýba, je práve v Azerbajdžane, kde pomáha naplánovať Saleziánom mládežnícke centrum.
Život u Muranských sa veľmi nedá organizovať, radšej len nechať voľne plynúť.
Jedna a jedna je pätnásť
Chceli mať štyri. Nakoniec majú dvakrát toľko a na dôvažok ešte dnes trojročného Gregora. Už tri mesiace však žijú u Muranských v neveľkom dome v Kanaši pri Prešove aj štyria súrodenci z detského domova, ktorí sú u nich v pestúnskej starostlivosti. Trinásť, Pán Boh pri nás!
Cudzí im počet detí v ich domácnosti zvyknú uveriť až po tom, čo im vymenujú všetky mená rýchlo zaradom: Tereza, Mária, Jakub, Martin, Mikuláš, Alžbeta, Ľudmila, Katarína, Gregor, Jozef, Denisa, Patrik a Kristián.
"Som boží miláčik, ktorý všetko dostáva dvakrát aj s bonusom," smeje sa mladistvo vyzerajúca multimama.
Štyridsaťpätročná Dagmar Muranská je na materskej už 22 rokov a ešte nejaké tie roky aj zostane. "Čím som dlhšie na materskej, tým som sebavedomejšia, je to moja parketa," tvrdí.
Podľa nej si žena musí svoje sebavedomie vypestovať sama. Ju baví materstvo, hoci pripúšťa, že je to adrenalínový šport.
Dagmar určite nie je prototytpom dôjstojnej matróny na čele veľkej rodiny. Stále štíhla, nevysoká, pôsobí ako staršia sestra svojich detí. "Ak na internáte telefonujem s mamou, myslia si, že hovorím s kamarátkou," prehodí Tereza, študujúca stavebné inžinierstvo v Bratislave.
Matriarchát však vraj u nich nevládne.
"Aby večne niečo neriešili, posledné slovo v rodine má otec," tvrdí Dagmar. Deti sa však z mamy smejú, že aj tak
vždy dosiahne, čo chce. "Veľmi mäkne," komentujú postoje otca. Len málo žiadostí im už vraj nesplní. Nemajú doma napríklad nijaké zvieratká. "Nestaráte sa, nedostanete," opakuje im otec.
Posvätné hádky
Páčili sa jej všelijakí frajeri, nakoniec si zobrala muža, z ktorého sa doteraz smeje, ako sa vie pri obliekaní "dogadžovať". "Chodili sme spolu len krátko, ale páčil sa mi ako zásadový človek," spomína.
Navyše sa ukázalo, že Martin je človek, ktorý vie zarobiť aj na veľkú rodinu. Ako projektant pomohol vybudovať niekoľko kostolov i kláštorov. Podľa svojich plánov si vystaval aj vlastný dom.
Dagmar je dnes rada, že prekonali všelijaké "zrážky ich osobností". Ich manželstvo nie je sladké ako sväté obrázky. "Hádky sú u nás posvätnou vecou, prečisťujú a posúvajú. Naše deti vidia, ako sa vieme hádať, aj to, ako sa vieme udobrovať," smeje sa.
"Už vieme ako na nich, vieme odhadnúť, či je lepšie sa stiahnuť, či sa pridať na niektorú stranu. Ak mama začne hysáčiť, hovoríme jej, žena, spamätaj sa!" vynášajú zas dcéry.
K deťom sú Muranskí otvorení, ani sex nie je nijaké tabu. "Cítia, že sa máme radi a že to ide aj cez spálňu. O tom je život," hovorí Dagmar.
S deťmi sa vraj prišla poradiť zakaždým, keď jej opäť vyšiel pozitívne tehotenský test. Lekári ju už ani neodhovárali. "S každým tehotenstovm ste krajšia a krajšia," konštatoval vraj jeden z nich.
Už prežili všeličo. Život v prenajatom 2,5 izbovom byte i bojové podmienky počas výstavby domu. U dvoch detí riešili dislekciu, ba i nádor na obličkách u vtedy sedemročného syna.
"Nemala som čas vtiahnuť sa len do jeho rakoviny, čo bolo moje šťastie. Keď som prišla z nemocnice, nemala som jednoducho na jeho chorobu už kedy myslieť," spomína na jednu z najťažších chvíľ ich života.
Aby sa nezbláznili
Rodičia majú už svoje grify na to, aby sa z množstva detí nezbláznili. Otec sa niekedy posadí na dvor, aby si zahral na harmonike. Na miestnych plesoch, ktoré s obľubou navštevujú, je hlavným zabávačom, jeho žena musí zatiaľ "predávať petržlen".
Kamošov majú veľa, jedných na kino, druhých na divadlo, iných zasa na lyžovačku. Zázemie im poskytuje predovšetkým Saleziánske spoločenstvo. "Moji priatelia mi rozumejú, nemusím sa pred nimi na nič hrať," pochvaľuje si Dagmar.
Keď nie sú rodičia doma, začne automaticky platiť zákon staršieho. Autorita toho, kto je práve doma najstarší, je vraj nespochybniteľná. "Vieme, že môžeme odísť, lebo ostatní ho budú rešpektovať," vravia rodičia.
"Obaja mladší bratia sú odo mňa vyšší. Keď im niečo poviem, frflú, ale urobia to," hovorí 22-ročná Terezka.
Svojim ratolestiam dávajú Muranskí dôveru i slobodu. "Všetky potreby vystrájania sme si absolvovali s rodičmi. Ak má človek slobodu, tak ho absolútne neláka robiť hlúposti," tvrdí najstaršia.
"Každý je iná osobnosť, veľmi sa z toho teším," komentuje zas mama. Zatiaľ si myslí, že dokáže rešpektovať spôsoby života, ktoré si jej deti v budúcnosti vyberú. "Mám istotu, že aj keby som prišla s tým, že som tehotná, rodičia by sa o mňa postarali a určite by ma nenútili do svadby," uvažuje Terezka.
Maniačka na filmy
Televíziu síce nepozerajú, ale zato si stále kupujú či požičiavajú nejaké DVD. O filmoch potom vášnivo diskutujú. "Teraz som si prečítala o Muzike, veľmi to chcem vidieť," hovorí Dagmar.
Vraj aj na pestúnstvo ďalších štyroch detí ju inšpiroval film, konkrétne Hotel Rwanda nominovaný na Oscara, skutočný príbeh hotelového manažéra, ktorý v hoteli, kde pracuje, ubytoval viac ako tisíc Tutsi utečencov počas násilností Hutu milície v Rwande. "To je môj film," tvrdí.
"Najprv som si hovorila, že mám svojich detí dosť. Ale potom som si uvedomila, že s mojimi skúsenosťami s výchovou detí môžem poskytnúť domov aj ďalším."
Plánovali prijať jedno, nakoniec z domova zobrali štyroch súrodencov. "Boli odsúdené tam zostať. Prečo mám rozmýšľať, že to môže vyriešiť niekto iný? Viem o nejakom probléme a len ho zahrabem?" pýta sa Dagmar.
Pripúsťajú, že to nie je ľahké. "Zvykáme si na seba. Ešte nevieme, ako reagujú, oni ešte nevedia, ako sa majú správať k cudzím ľuďom, nevedia mojkanie prijať ani dávať," hovoria o ich "pastorčatách", ktoré prežili väčšinu života v detskom domove.
Dagmar nie je v počte detí vraj nijaká slovenská rekordérka. Hovorí, že pozná aj rodiny s jedenástimi deťmi. Mamičky početných rodín sa celkovo sťažajú, že ich okolie vníma ako chudery. Ona však celú svoju situáciu berie s humorom a tvrdí, že si ju užíva. "Boh musí mať zmysel pre humor. Po kom by sme ho potom mali?"
Jej najstaršia dcéra ešte nevie, či aj ona bude chcieť niekedy mať takú početnú rodinu. Vie však už, že sa to s toľkými deťmi dá. "Keď je viac detí, je s nimi menej roboty ako s jedným," myslí si. Nikdy sa nepovažovala za sociálny prípad.
Život na veľkej kope má nakoniec aj niektoré praktické výhody. Ráno si napríklad môžu vybrať, aký sveter komu zoberú, navzájom si "kradnú" ešte aj topánky. "Je super žiť v takej rodine," tvrdí Tereza.
