Piští skutočne veľmi vysokým tónom a zarýva sa do uší.
Chce sa mi veriť, že aj do duše či do srdca. Ľudí preživších holokaust v Izraeli ubúda dramatickým tempom a niekedy sa mi zdá, že sa stráca aj citlivosť k ich osudom, že sa vytráca kolektívna pamäť a čoraz viac sa hovorí o tom, že treba žiť a zabudnúť.
V každej, alebo takmer každej izraelskej rodine je však niekto, pre koho sa nesmie zabudnúť. Možno by sa však mohla zmeniť forma, ako holokaust pripomínať.
Niektorí hovoria, že spôsob, ako o ňom hovoria súčasným izraelským tínedžerom, je drastický, necitlivý a zbytočne zaťažujúci. Poznám rodiny, ktoré nechcú deťom dovoliť návštevy Múzea holokaustu Jad Vašem a radšej ich namiesto školskej exkurzie pošlú k lekárovi.
Iní zase deti pošlú na prehliadku Osvienčimu do Poľska a nechajú ich, aby si to nejako spracovali. Bez toho, aby s nimi hovorili, aby ich objali, aby s nimi plakali.
Tvária sa, že učitelia a sprievodcovia po Osvienčime sú na vysvetlenie nevysvetliteľného lepší experti. Možno sú, ale holokaust je pre Izraelčanov predsa len niečím iným ako znáškou otrasných čísel, faktov a suchého výkladu.
Odkedy máme dcéru, občas sa pýtam svojho muža, čo a ako jej o tom všetkom povieme.
A bojím sa toho možno viac ako faktu, že nám ju 18-ročnú „odvedú“ do armády.
Stále totiž môžem dúfať, že o 17 rokov už štát Izrael nebude musieť učiť svoje ženy používať zbrane.
To, prečo sa Izrael do toho stavu dostal a prečo sa tam stále viac ako jemnosť preferuje sila a neohrozenosť, jej však vysvetliť budem musieť.
Môže sa totiž stať, že jej to pripomenie niekto iný. Necitlivo, hrubo a navždy. Toho sa bojím zo všetkého najviac.
Autor: dopisovateľka SME z Blízkeho východu
