Na Vysokej škole výtvarných umení funguje už šestnásť rokov Ateliér odevného dizajnu, predtým sa tento odbor študoval najbližšie len v Prahe. "Výsledky ich práce sú porovnateľné s akoukoľvek inou zahraničnou školou," myslí si riaditeľka Slovenského centra dizajnu Katarína Hubová.

Absolventi tohto ateliéru to však v praxi nemajú ľahké. "Odevný priemysel na Slovensku je momentálne v štádiu negatívnych zmien, chýbajú základné štruktúry ako módne prehliadky, súťaže či iné fóra na ich prezentáciu," dodáva Hubová. Budúcnosť môže podľa nej priniesť zakladanie malých autorských firiem.

"Značka môže vzniknúť kdekoľvek, ale zostať len na Slovensku sa nedá. Náš trh je jednoducho primalý, hoci by ste otvorili obchod aj v každom väčšom meste," hovorí Ľudmila Bolešová, jedna z prvých dvoch absolventiek tohto ateliéru. Už viac ako šesť rokov pracuje ako šéfdizajnérka firmy Lifeline. Ich firma so slovenskou účasťou je jedna z mála, ktorej sa podarilo presadiť aj v zahraničí. Obchody s touto značkou nájdeme aj v Saudskej Arábii či v Egypte. Príbeh výrobne z Rakovca nad Ondavou, ktorá pôvodne ako mnohé ďalšie dielne začala so šitím tričiek pre zahraničných odberateľov, je na slovenské pomery výnimočný. "Stredoslovenská firma Móda Plus alebo východoslovenská Hankin Mode tak intenzívne nerozširujú výrobu," tvrdí Júlia Sabová, vedúca Ateliéru odevného dizajnu na VŠVU.

Zaplavení značkami

V rámci boomu slovenskej módy v deväťdesiatych rokoch vystúpilo do popredia niekoľko mien dizajnérov ako Lea Fekete či Lýdia Eckhardt. Vznikali aj celkom úspešné slovenské firmy, príchod svetových značiek do hypermaketov však prežili len niektoré z nich, medzi nimi aj špecifická móda Twigi.

Ich dizajnérka Zdenka Gundová je presvedčená, že udržať sa na trhu šestnásť rokov sa jej podarilo len vďaka odlišnosti ich modelov z prírodných materiálov. "Dávame do nich veľa ručnej práce, čo je zaujímavé najmä pre zahraničných zákazníkov. Vyrábať niečo odlišné od 'trendu', je pre mňa hra," hovorí.

Svoje menšie firmy majú aj iné návrhárky. Za Gia-G stojí Jana Gavalcová, za Unique Jana Pištejová, Lusi Best navrhuje Ľuba Cintulová. Žijú z toho, že na Slovensku existuje skupina celebrít, ktorá slovenský dizajn doslova vyhľadáva. Je "in" ísť na Ples v opere v Mikloškovi, Kimličkovi či Hanečkovi. Od globálnych značiek majú však tieto salóny ďaleko.

Slovenskej konfekčnej móde nedôverujú veľmi ani samotní Slováci. Firmy to tušia a na rozdiel od potravín sa radšej ani nesnažia zdôrazňovať, že sú slovenské. Naopak, čím exotickejší názov, tým lepšie. Slovenská móda sa nám totiž podvedome spája s predstavou moletných modeliek na smiešnych reklamách zo socializmu.

Udržať si vlastnú značku, či aspoň nezatvoriť dielňu, je dnes problém aj pre overené spoločnosti. Prešovské OZKN je v konkurze, Ozeta v Rimavskej Sobote prepúšťala, pokúša sa rokovať s novými investormi.

Lídrom na trhu dámskej konfekcie je Makyta. Hoci šijú aj pre svetové značky ako Prada, ich vlastný dizajn má stále ďaleko od štýlu, ktorý by oslovil mladých. Makyta pritom v minulosti spolupracovala s viacerými špičkovými dizajnérmi ako Jozef Ťapťuch či Michaela Bakotová. "Vývoj značiek Maxima by Jozef Ťapťuch či Bon Voyage viedol iba k obmedzenému komerčnému úspechu," tvrdí však riaditeľ Makyty Marián Vidoman. Podľa neho táto spolupráca už splnila svoju "historickú úlohu", už sa vraj naučili štýlu práce renomovaných tvorcov kolekcií.

O absolventov bez praxe neprejavujú naši výrobcovia veľký záujem, hoci vedenie ateliéru VŠVU by videlo perspektívu práve v spolupráci s nimi.

Študenti VŠVU sa však do firiem ako Makyta ani veľmi nehrnú, radšej využívajú šance na prax v zahraničí. Sabová stále verí, že "naše talenty odchádzajú do zahraničia len 'dočasne'".

Vlastný butik je vlastný butik

"Ak má dizajnér stálu klientelu, ktorá dokáže oceniť originálne modely, je to preňho príjemnejšie, ako robiť inkognito v rámci nejakej značky," myslí si čerstvá absolventka VŠVU Andrea Paldan.

Pre začínajúcich návrhárov je však otvorenie vlastného butiku často finančnou utópiou. Mladý dizajnér potrebuje byť "objavený". Najlepšie niekým, kto má silné slovo v rámci odevného priemyslu, a ideálne by bolo mať aj kontakty na finančné skupiny. "Skupiny ako LVMH či Gucci Group podporujú aj mladých návrhárov, no na Slovensku nič také neexistuje," hovorí Paldan.

Začínajúci dizajnéri sa môžu ešte tak prezentovať v rámci výstav organizovaných Slovenským centrom dizajnu či Dizajn studiom Uľuv-u, prípadne na firemných akciách ako AVON New dizajn. Majú však šťastie, že médiá sú mladej slovenskej móde naklonené možno viac ako v iných krajinách.

Chýbajú však prestížnejšie prehliadky aspoň na úrovni Praque Fashion Week či brnianskych veľtrhov Styl, Kabo, na ktorých bodovali aj naši dizajnéri.

Móda ako remeslo

Bez ohľadu na mieru talentu má však s módou ako remeslom skúsenosti len málokto. "Dizajnér pracujúci pre komerčnú firmu musí byť zdatný v grafických programoch, aby mohol dávať presné podklady výrobe. Tam už výtvarné kresby na predlžených postavách nemajú čo robiť," vysvetľuje Bolešová.

Firma C&M advertising v snahe vychovať si dizajnéra pre konfekciu vyhlásila už druhý ročník súťaže, tentoraz pod logom sponzora - Brillance Fashion Talent 08. V októbri by malo byť jasné, kto získa ďalšiu exkluzívnu zmluvu na vytvorenie ich kolekcie.

Víťaz Lifeline Fashion Talent spred dvoch rokov Boris Hanečka mal možnosť nájsť si v komerčnej tvorbe svoje druhé dizajnérske ja. Jeho modely budú v predaji o pár mesiacov. Ulahodiť Zuzane Fialovej či Ivete Malachovskej určite nie je ľahké, navrhnúť však niečo, čo by si chceli kúpiť stovky zákazníčok, je však ťažšie.

S pret-a`-porter kolekciou Muse vyrobenou pre Lifeline sa Hanečka nedávno prezentoval v mexickej Guadalajare. "Na prehliadke môže byť návrh prestajlovaný, ale ak má zafungovať v komerčnej móde, musí byť predovšetkým funkčný. Súhlasím s tvrdením Karla Lagerfelda, že móda nikdy nebude súčasťou umenia, môže z neho len vychádzať," hovorí Boris Hanečka.

Po slovensky:hotové na nosenie

"Slovenské pret-a`-porter neexistuje, a ešte dlho ani nebude," komentuje Hanečka. Podľa neho máme dobré stroje aj šikovných ľudí, ale tí, čo schvaľujú kolekciu, nemajú zmysel pre marketing. "V takom H&M sú určite horšie ušité veci, nekvalita je u nich často aj programová, ale majú oveľa lepší imidž ako naše firmy," hovorí.

Potenciál ženskej krásy ako základný predpoklad živej módy by u nás aj bol. "Na Slovensku máme ženy, ktoré vedia ,uchodiť' aj vyťahaný sveter," smeje sa Hanečka.

Aj Bolešová si pochvaľuje, že ak si v piatok večer sadneme na bratislavské korzo, vidíme už na ženách všeličo. Šancu, že sa obrázky z Bratislavy dostanú na webovú stánka World Global Style Network, na ktorej sa profesionáli inšpirujú obrázkami z výstav, prehliadok, ale aj ulíc centier svetovej módy, je však malá. Je ilúziou snívať, že sa raz Bratislava dostane medzi Paríž, Miláno, Londýn či New York.

Slovenským firmám však nikto nebráni byť svetovo úspešné. Ibaže to vôbec nie je ľahké. Móda je totiž odrazom obdobia, je prepojená s ekonomikou. Na celom svete dnes prežíva istú krízu.

"Kostým Chanel síce vždy dobre sedí, ale všetko je už akoby videné, vyčerpané. Mali sme modelky exotické, brutálne, nahé, dorezané, pomaľované, nemáte už čím šokovať," hovorí Hanečka.

Dizajnéri, ktorí pracujú pre značku, musia správne odhadnúť trendy, ak nemajú ich kolekcie celkom komerčne prepadnúť. Navyše musia prehltnúť to, že ich práca nikdy nebude na Slovensku docenená tak, ako práca "butikového" návrhára, hoci dopracúvajú dizajn do posledného gombíka.

"V zahraničí to funguje trochu inak," dodáva Bolešová. Na druhej strane je však podľa nej pre komerčného dizajnéra obrovské zadosťučinenie stretávať v uliciach stovky svojich modelov.

© SME