„Na predolympijskú regatu v Pekingu mám tie najlepšie spo­mienky. V našom športe mohla byť olympiáda už vlani. Všetko bolo dokonale pripravené. Číňania vytýčili dráhy ešte aj na rozjazďovacom kanáli, to som nikde nezažila. Šatne, hangáre, všetko je koncipované tak, aby nikto nikomu nezavadzal. S veľkosťou areálu to až prehnali: diváci budú pomerne ďaleko od dráhy. Keď sa v Duis­burgu či v Szegede rozburácajú tribúny, cítite chvenie aj na lodi. Na olympiáde však bude v hľadisku podstatne viac ľudí, a tí spravia atmosféru aj z väčšej diaľky. Už na lanskú regatu ich prišlo neúrekom. Davy usmerňovali roztlieskavačky, dávali povely, kedy tlieskať a plieskať s nafúknutými žŕdkami. Publikum bolo zlaté. Areál je otvorený, preháňa sa ním vietor. Ale na vietor sme zvyknutí – všade na svete sa občas rozfúka. Navyše, dráha pre finále sa nežrebuje, tú si musíte vyjazdiť. Špekulovať sa nevypláca. Vždy záleží na uhle pohľadu. Fúka spredu? Treba si povedať: Nič to, som silnejšia, to mi len pomôže. Fúka zozadu? Aspoň budem rýchlejšie v cieli. Vlani mi smog neprekážal. Medzičasom ho vraj pribudlo, ale netreba si to pripustiť. Budem si nahovárať, že mi neprekáža. Všetky výhovorky treba hodiť za hlavu.“