BRATISLAVA. Sto dní pred minulou olympiádou boli obavy, aby Gréci všetko včas dobudovali. Sto dní pred touto vládne strach, aby sa štafeta s ohňom vrátila bez ujmy do hostiteľskej krajiny.
To najhoršie však má už za sebou: jej hlavná vetva dorazila do Vietnamu, odkiaľ zamieri späť do Číny, a bočná sa dokonca štverá z tibetskej strany na Mount Everest.
Športovci v dnešný stý deň pred otvorením Hier XXIX. olympiády žijú čímsi iným, než by sa mohlo zdať podľa prevažujúcich správ v médiách. Pre väčšinu to bude bežný tréningový deň. Po poslednej fáze sa časť z 37 kvalifikovaných slovenských olympionikov prestrojí do spoločenského a podvečer sa stretne v bratislavskom hoteli Holliday Inn na módnej prehliadke oblečenia, v ktorom sa naša výprava vyberie do Číny.
Martikán kašle na prognózy
Generálku má už za sebou všetkých 39 športovísk, na ktorých sa sedemnásť augustových dní, od ôsmeho do dvadsiateho štvrtého, uskutočnia súťaže pekinskej olympiády. Ako posledné Vtáčie hniezdo, hlavná aréna olympiády.
Podľa talianskeho experta Luciana Barru v nej Slovensko získa jednu zo siedmich medailí (3 – 1 – 2): kladivár Libor Charfreitag si tam vyhádže bronz.
Tri zlaté vraj vylovíme z vody. Jednu zásluhou Michala Martikána, ktorý sa vráti po 12 rokoch na vrchol piedestálu (druhú vďaka Hochschornerovcom a tretiu v K1 žien, čiže buď Kaliská alebo Dukátová).
„Je to príjemnejšie, ako keby oznámil svetu, že som bez šancí, ale ak má mať pravdu, bude múdrejšie sa zaoberať viac tréningom ako prognózami,“ komentuje s úsmevom medailista všetkých troch olympiád, na ktorých štartoval.
Chýrny vodák už tri štvrte roka ako superpoctivý profesionál skúma zradnosti kanála vo veslársko-kanoistickom areáli Šunji. Tvrdí, že ťažšieho vo svete niet.
Divák uvidí bodky
Šunji je jedným z dvoch pekinských športových komplexov, v ktorých sa črtajú najväčšie slovenské šance. Jeho súčasťou je totiž aj kanoistický kanál, v ktorom sa pokúsi o ďalší olympijský úspech vlajková „ká štvorka“ (Barra prognózuje bronz), kanoista Mário Ostrčil (striebro) a s nimi premiérovo aj deblkajak Ivana Kmeťová a Martina Kohlová.
„Je to veľkoryso budovaný kanál, jeden z najväčších na svete,“ vraví šéftréner slovenskej rýchlostnej kanoistiky Pavol Blaho, ktorý ho videl nielen v lete, ale aj zamrznutý v zime. „Je taký široký, že na ňom možno posúvať dráhy. V prípade vetra, najmä bočného, by totiž pravé dráhy od tribúny boli zvýhodnené. Pravda, potom budú pre divákov preteky voľným okom ešte ťažšie sledovateľné, lode sa budú javiť skôr ako bodky,“ konštatuje.
Smog? Choďte do Káhiry
Martina Kohlová verí v silu hlasiviek divákov a je presvedčená, že atmosféra bude tak či tak. Problém vetra bagatelizuje.
Aj toľko omieľaný smog. Nie je jediná. „Choďte do Káhiry,“ odporúča Zuzana Štefečeková, jedna z najlepších svetových trapistiek.
Streleckí funkcionári a tréneri však z pekinského vetra majú strach.
„Vzduchovková strelnica je bez chýb, vynikajúca,“ tvrdí predseda zväzu Miroslav Benca. „Problematické je strelisko guľových zbraní. Tí, čo strieľajú zo stavov blízo okrajového dvapolmetrového múru, sú vo výhode, kým tí, ktorí sa ocitnú v strede, kde sa vietor nekontrovateľne krúti, budú mať smolu.“
Všetko hoďte za hlavu
„Z 80 stavov je 30 dobrých a 50 potvorských,“ konkretizuje puškárska trénerka Švecová. „Šokovaní, sklamaní a bezmocní končili súťaž aj mnohí špičkoví strelci, lebo vietor bol jednoducho nečitateľný.“
Švecová je presvedčená, že Jozef Gönci, medailista z Atlanty aj Atén, si „poradí so všetkým“, no pripomína: „Bude záležať aj od šťastia.“
Recept je len jeden. Kajakárka Kohlová ho zostručnila do jednej vety: „Všetko treba hodiť za hlavu ako výhovorky.“
Všetko treba hodiť za hlavu ako výhovorky.
Martina Kohlová kajakárka
