KOŠICE. Zasadačka Colného úradu v Košiciach včera pripomínala obchod s rozličným tovarom. Colníci organizovali v tomto roku už tretí priamy predaj hnuteľných vecí v správe majetku štátu.
Museli si privstať
Kto chcel mať istotu, že sa k tovaru dostane, musel si privstať. Ján Pačan z Turne nad Bodvou bol pred zasadačkou už o šiestej ráno. Ušiel sa mu lístok s poradovým číslom 1. Získal tak právo prvého výberu: „Neskoro sa chodiť neoplatí. Ľudia pred vami všetko rozchytajú.“
Po jeho výbere sa ďalším záujemcom čakajúcim v rade pred budovou máločo ušlo. Skúpil takmer všetko. Plné ruky práce mal aj pomocník. „Nie, nemám obchod. Ale robím vo veľkej firme, kde je veľa zamestnancov. Je to aj pre nich,“ rozpačito vysvetľuje.
Košičan Vladislav Molčan domov odchádzal s teplákovou súpravou, so športovou obuvou, s manikúrou a dvoma stoličkami. „Nie je to bohvieaká kvalita, ale za tú cenu to stojí. V obchode by ma to stálo minimálne štvornásobok.“
O zubné kefky po korune, papuče po pätnásť, smaltované hrnce od 20 do 40 korún, športovú obuv po 70, kufríkovú súpravu gola kľúčov, nožov či rýchlovarnú kanvicu po 80 korún, súpravy vankúšov a prikrývok merino z ovčej vlny za 250 korún a množstvo ďalších vecí bol veľký záujem.
Pre záujemcov s vyššími poradovými číslami ostali už len zvyšky. „Je to nespravodlivé. Jeden si uchmatne všetko, druhému neostane nič. Colníci by to mali regulovať. Určiť maximálny počet kusov alebo sumu, do ktorej môže nakúpiť,“ rozčuľuje sa žena v rade.
Staršia pani odchádza nadmieru spokojná. „Len keby to papierovanie netrvalo tak dlho. Kúpila som si košík, topánky pre vnuka a manžela. A kanvicu na vodu.“
Keď netečie, aspoň kvapká
Košickí colníci majú s predajom bohaté skúsenosti.
„Na prvú akciu prišlo hádam dvesto ľudí,“ hovorí Adriana Toegelová, vedúca právneho oddelenia colného úradu. „Nemôžeme uspokojiť každého. Dopyt niekoľkonásobne prevýši ponuku.“
Zväčša ide o „bazárové“ veci z dovozu, najmä z tretích krajín, ktoré colníci zadržali pri kontrolách. Zadržané predmety idú najskôr do dražby. Keď sa ich nepodarí vydražiť, ponúknu ich v priamom predaji. Inak by ich museli zničiť.
„Predajom ušetríme. Likvidácia v spaľovni stojí totiž viac, ako je hodnota vecí,“ hovorí právnička v uniforme.
