Len ťažko
si predstaviť
mierumilovnejšieho človeka, než
je Sergej Mironov. Na prvý pohľad nesmelý
až ustrašený, ochromený neobmedzeným obdivom
k prezidentovi Vladimirovi Putinovi, zďaleka nevzbudzuje obavy.
Zdanie klame. Šéf hornej komory ruského parlamentu, Rady federácie, teda tretí muž v krajine, nedávno hrdinsky vyhlásil, že pokiaľ by boli v Gruzínsku ohrozené životy ruských občanov, je potrebné použiť proti Tbilisi silu. Mal na mysli to, že pokiaľ by niekto ubližoval separatistom snažiacim sa Abcházsko a Južné Osetsko odtrhnúť
od Gruzínska, Rusko ihneď zahodí modré prilby, ktoré
v týchto enklávach nosia jeho mierotvorcovia, a vezme gruzínske mestá a dediny útokom.
Separatisti sú totiž ruskí občania, keďže im Rusko šikovne vydalo ruské pasy
(a posiela aj ruskú penziu)
a ruských vlastencov z nich de facto vyrobilo.
A tak sa Mironov má
o čo oprieť. Je to hrdina. Ten pán Mironov, predseda senátu a jeden z najaktívnejších Putinových nohsledov.
Vždy, keď týchto mužov, čo sami neudržia v ruke ani samopal, nieto granátomet, počujem, ako volajú „do boja“, snažím si ich predstaviť na koni, v brnení a s kopijou
v ruke. V našej histórii boli aj časy, keď ten, čo vojnu vyhlasoval a do boja nahnal státisíce svojich vojakov, vyrazil semtam na ich čele a riskoval tak nielen životy cudzích, ale aj svoj vlastný.
Dnes to nie je v móde. Vojny sa riadia z mozgových centier, provokujú ich predovšetkým politici, čo ani nevedia, ako taká kopija vyzerá, nieto, aby osedlali beláska, napchali svoje bruchá do brnenia XXL a išli problémy, čo narobili, urovnávať sami.
Ani Mironov nemá v pláne chrániť ruských občanov
v Abcházsku a Osetsku vlastným telom. On ten kráľ na bielom koni, čo šiel na čele vojska, mal niečo do seba. Ako príklad dnešných prezidentov moc neláka.
