Vtedy sa začala naša cesta z ničoty do hokejového neba. Vyhrali sme 3:2. Finále proti Rusom 4:3. Opäť rozhodol Bondra.
Legendárny hokejista je s reprezentáciou opäť. Nie ako hráč pre rozhodujúci okamih. Je manažérom, ktorý tvrdí: „Neodpisujme toto mužstvo.“ Slovo hokejového džentlmena si zaslúži aspoň zamyslenie.
Vo februári 2002 odchádzalo Slovensko z olympiády v Salt Lake City s ťažkým výpraskom. Zdolali sme iba Francúzov.
Na majstrovstvá sveta do Švédska sme išli po špičkách. Tak ticho ako nikdy. Po hokejovej reprezentácii ani pes neštekol. Veľmi dlho ani na šampionáte. Naši postupovali po krôčikoch, až kým neprišlo play off.
Začiatkom mája boli krčmy s televízormi prázdne, pred finálovým 11. májom sa kupovali do nich lístky v predpredajoch. Na námestiach sa bláznili desaťtisíce Slovákov. Revali sme: Sme majstri sveta.
Filc a jeho chlapci prišli domov. Kouč v prvej televíznej debate hneď z kraja prezieravo upozornil: Sme majstri sveta, ale nie sme najlepší na svete. Čo platilo vtedy, platí aj dnes. So zmyslom pre situáciu, v ktorej sa nachádzame. Upozornil na ňu Bondra: Ani s európskym výberom nie sme niktoši.
Tréner Šupler nemá taký kvalitný káder, ako mal Filc v roku 2002. Má však tú istú motiváciu. Zanovito sa postaviť osudu a nežičlivým predpovediam. Pred každým šampionátom sa špekuluje, favorizuje, odpisuje. Upozornenie – uvidíme, nie je v tomto prípade hlúpe klišé, ale rozumná odpoveď.
