Je veľa ľudí, ktorí pred tým zatvárajú oči, či už je to postihnutá žena, jej rodina, susedia, polícia. Žena dúfa, že všetko bude lepšie, zajtra... Rodina má svoje problémy, susedia tiež, a polícia, pre ňu je to len ďalší prípad hysterickej ženy, ktorá si občas predsa zaslúži výprask.
Takto žila moja rodina. Otec, alkoholik a príkladný tyran, matka nevyliečiteľný optimista, ktorý dúfa, že manžel sa zmení aj po pätnástich rokoch. Po každej bitke si zaslúži odmenu, dostane kožuch či zlato s prísľubom, že všetko už bude dobré, len ho nesmie „nasrať“, a už vonkoncom nie hneď od rána. Ja so staršou sestrou tiež neobídeme na prázdno.
Na návštevách sa nás pýtajú hlúpe otázky typu: „ A koho más radšej, otecka či mamičku?“ a my sa zo strachu pre otcovým výbuchom hnevu učíme klamať. Ja sa uzatváram do seba, sestra získa nekonečné komplexy a hysterické záchvaty. Matka to všetko prežíva dvojnásobne, pretože pre ňu sa história opakuje, len teraz nie v postavení dcéry, ale manželky.
Často premýšľa nad samo– vraždou, my so sestrou sa ju zúfalo snažíme zadržať. Asi v desiatich rokoch sa dozvedám, že takto nežijú všetky rodiny, že takto to nemá byť. Ale mne to nikto nikdy nepovedal. Cítim sa oklamaná, ale zároveň mi to dodá silu a vieru, že niekto s tým niečo urobí.
Každý deň sa modlím k Bohu, aby s tým niečo spravil. Nespravil. Tyrania pokračuje. Matka zle uvarí, neskoro príde z práce alebo jednoducho len tak- prevencia je potrebná, a skončí bez zuba, s modrinami po celom tele, s nožom v nohe alebo s pištoľou na spánku. Je skvelým klamárom, od ktorého sa my učíme. Modriny máme z bicyklovania či z korčuľovania a vždy sme tá šťastná rodinka, ktorej ostatní môžu len závidieť. Nemyslite si však, že susedia nepočujú náš zúfalý krik, keď sa snažíme ujsť. Len to nechcú počuť. A matka rozhodne, že nemôžeme každý Štedrý večer otravovať tých jedných susedov, ktorým sme kedysi zaplatili dovolenku. Prenocujeme na schodoch. Nie raz.
Príde však čas, keď so sestrou zisťujeme, že sa môžeme brániť. Polícia nám predsa musí pomôcť. Ilúzia. Nemusí a ani nechce. Povedia nám, že sa máme odsťahovať. Nemáme kam ísť a matka si myslí, že v azylovom dome nám pokazí život. Stále sa tvári, že to nič nie je, že takáto rodina je vždy lepšia, ako vyrastať bez otca. A máme sa predsa dobre, máme hračky od výmyslu sveta, chodíme na exotické dovolenky, obliekame sa najlepšie z okolia a všetci nám závidia. To, že sa bojím rozprávať, nemám kamarátky a je zo mňa kôpka nervov, je vlastne detail. Keď sa s tým priznám mladej učiteľke zo školy, povie mi, že som si bitku určite zaslúžila.
Robíme len to, čo nám dovolí, jeme to, čo nám dovolí, v horúčkach ostanem v posteli, len keď mi to dovolí. Zatiaľ matka stráca kamarátky, izoluje ju od všetkých. Nesmie chodiť do práce, mať vlastné peniaze. Má len to, čo jej dá. A to v zásade len po bitke. Lenže prišli ekonomické problémy a odrazu sme nedostali nič, okrem tej bitky.
Topil ju v potoku, snažil sa ju poliať horúcim olejom, chcel ju vyhodiť z okna zo siedmeho poschodia, škrtil ju a oháňal sa nožom a pištoľou.
Trinásť rokov som žila v strachu, nie pred bitkou, ale pred smrťou. A nie pred mojou. Pred smrťou matky alebo sestry. Myslela som na to, že ako mŕtva by som sa už aspoň netrápila. Po trinástich rokoch sme matku prinútili podať žiadosť o rozvod. Ťahalo sa to dva roky. Prechod bol ťažký pre ňu aj pre nás, lebo to bol strach z neznámeho. Ale zvládli sme to. Dodnes však počúvam rady typu: o takýchto veciach sa nehovorí, treba zaťať zuby a prežiť.
My sme prežili, ale nie vďaka tomu, že by sme mlčali alebo zatínali zuby. Určite je dobré, keď sa môžete spoľahnúť na pomoc niekoho iného. V mojom prípade však bolo veľmi málo ľudí, ktorí nám pomohli. K nim nepatrí polícia. Tá nám skôr „podrážala nohy“. A ja teraz ďakujem matke, bez nej by som to nezvládla, bez nej by som už nežila.
Dnes sa snažíme žiť ako normálni ľudia. Matka so sestrou sa s otcom stýkajú dodnes, ale nežije s nami. Ja som s ním prerušila takmer všetky kontakty. Tento život však zanechal hlboké ryhy v každej z nás. Neverím v Boha a naučila som sa, že nie vždy smiem byť spokojná s tým, čo mám. A som šťastná.
Autor: Laura Paulinová
