Hillary Clintonová si už dávnejšie zahrala scénku v humoristickom programe Saturday Night Live. Krátko pred minulotýždňovými demokratickými primárkami v Pennsylvánii vystúpila v komediálnom programe Colbert Report, kde bol okrem nej aj Barack Obama. Všetci traja prezidentskí kandidáti vrátane Johna McCaina sa zapojili do mimoriadneho dielu americkej verzie speváckej SuperStar.
A zoznam by mohol pokračovať. Prezident George Bush sa zas objavil v súťažnej relácii Deal or No Deal. „Som nadšený, že môžem byť súčasťou čohokoľvek, čo má dobré čísla,“ zažartoval si nepopulárny prezident o svojej úlohe v populárnom programe.
Práve nádej, že oslovia množstvo divákov, z ktorých veľa nesleduje bežné spravodajstvo a nemá jasný politický názor, robí z politikov dobrovoľných klaunov. Zároveň ich láka možnosť presvedčiť aj tých politicky zorientovaných o svojej ľudskosti. Lebo máloktorá vlastnosť predá politika lepšie.
Ak nerátame ministra spravodlivosti Štefana Harabina, ktorý viackrát potešil divákov Markízy tým, že im zatancoval kazačok, Flašíkovcov vo Vilomeninách, či väčšinou pomerne konzervatívne vystúpenia na Dereši, naši politici zatiaľ zaostávajú, pokiaľ ide o šokujúce televízne produkcie.
Skôr než sa do nich pustia, by si však mali dať pozor na dve veci. Medzi snahou o zábavnosť a totálnym sebastrápnením je veľmi jemná čiara. Nie každý ju musí odhadnúť. Navyše po salvách smiechu môže prísť vytriezvenie a uvedomenie, že v krajine má byť jasné, kto je gašpar, kto radí, a kto je vládca.
Autor: zástupca šéfredaktora denníka SME
