BRATISLAVA. Proti susedovi, ktorý v byte chová veľké množstvo zvierat a obťažuje tým ostatných obyvateľov, takmer nie je možné zasiahnuť. Hygienici ho nemajú ako skontrolovať, iné možnosti sú zdĺhavé a nezaručia úspech.
Po holuboch prídu potkany
„Suseda, ktorá býva krížom nad nami, chová miestne holuby. Denne ich desiatky zvoláva na balkón, kde ich kŕmi,“ hovorí Jana z Karlovej Vsi. Balkón sa pre ňu a jej rodinu stal akýmsi zakázaným územím, kde už skoro nevychádzajú.
„Nestíham zametať trus, perie a zrno, čo tam neustále padajú.“ Žena pôvodne kŕmila holuby pred domom, miestny úrad jej to však zakázal. Kŕmi ich zo svojho bytu. „Nevieme, čo s tým.“
Jindra Holíková z regionálneho úradu verejného zdravotníctva hovorí, že podobné sťažnosti dostávajú často. „Nejde tu len o samotné holuby. Zvyšky z kŕmenia padajú na zem a lákajú potkany, ktoré sa nimi kŕmia.“
Úrad nemá ako zasiahnuť
Holíková povedala, že úrad proti takýmto chovateľom nemá ako zasiahnuť. „Zákon je upravený tak, že nemáme právo vstupovať do bytu ani prikazovať opatrenia.“ S problémovým susedom by mal hovoriť správca. Môže zvolať aj komisionálne šetrenie v spolupráci s hygienikmi a miestnym úradom. Všetko závisí od toho, či sa im s majiteľom bytu podarí dohodnúť. Donútiť ho k náprave nemôžu.
„Holuby, mačky alebo psy vo veľkom obvykle chovajú starší osamelí ľudia, ktorých je ťažké presvedčiť. Ostáva už len obrátiť sa na súd, je to ale zdĺhavé riešenie.“
Tridsať mačiek a psov
Pred dvoma rokmi sa Sloboda zvierat musela postarať o vyše 30 mačiek, ktoré patrili staršej žene, obyvateľke petržalského bytu.
V tomto prípade sa susedia nesťažovali, o mačkách sa dozvedeli, až keď žena o byt prišla. „Vyzeralo to tam katastrofálne, mačky boli všade,“ hovorí Edita Gardoňová zo Slobody zvierat. Žena k nim prišla postupne.
„Najskôr mala dvetri vlastné, potom sa ujala tých, ktoré našla na ulici.“ Domov si prinášala aj choré mačky, ktoré na ostatné preniesli nákazu. „Vymklo sa jej to z rúk, liečbu pre toľko zvierat nemohla zaplatiť.“ Gardoňová povedala, že choré boli všetky mačky, mali napríklad svrab.
Nezodpovedné chovateľstvo pre zvieratá znamená utrpenie. Gardoňová spomína prípad muža, ktorý mal 30 psov.
„Chcel vytvoriť novú rasu, kríženca vlčiaka a dobermana. Deväť týchto veľkých psov mal v byte, ostatných na záhrade.“ Psy nepúšťal von, špinili v byte. „Došlo u nich k desocializácii, museli sme urobiť kus roboty, kým sa dostali do psychickej pohody.“
Zvieratá nesklamú
Psychológ Martin Miler hovorí, že za obklopovaním sa neúnosným množstvom zvierat je práve osamelosť starších ľudí a aj určitá čudáckosť. Bývajú uzavretí, ťažko nadväzujú kontakty s okolím. „Vzťah k zvieratám je bezpečný, sú oddané, vďačné za potravu, pre ktorú si prichádzajú. To môže byť pre týchto ľudí uspokojujúce.“
Miler hovorí, že argumentácia proti chovu tu väčšinou nepomôže. „Hlavne ak sú to starší ľudia, tí sa už len ťažko menia.“
Paradoxne by sa im dalo priblížiť cez zvieratá, o ktoré sa starajú, a skúsiť sa s nimi dohodnúť alebo pochopiť, prečo to robia. „Určite je to však nadlho.“
