Keby išlo len o výraz solidarity s krachujúcim podnikom alebo o prvý výstrel predvolebnej kampane v národných farbách, iniciatíva by nestála za zmienku. Politik však zo zničenia viní v zásade celý štát.
„Na rozdiel od iných národných skupín v Bruseli, ktoré preukazujú lojalitu k reštauráciám, ktoré reprezentujú ich národnú kuchyňu," píše Vladimír Železný, „česká komunita nechala túto skvelú reštauráciu postupne zahynúť.“ „Mnohí reprezentanti a úradníci českých zastúpení,“ žaluje ďalej bývalý riaditeľ na nedostatočný patriotizmus, „radšej rokujú v talianskej reštaurácii, ktorá je blízko, než aby svojim partnerom ponúkli pohľad do originálnej českej kuchyne.“ Keby to nebolo mienené vážne, človek by sa mohol len smiať.
Príbeh reštaurácie Golem je jednoduchý. Sídli v atraktívnej štvrti s tvrdou konkurenciou a ďaleko od úradu s Čechmi, Slovákmi či Maďarmi. Keď má Belgičan medzi nič nehovoriacimi jedlami a rokmi preverenou pizzou zvoliť prvú možnosť, musí byť buď dobrodružnej povahy, alebo výrazne ušetriť. Belgičania však žiadni dobrodruhovia nie sú a v Golemovi neušetria. Naopak, patrí medzi tie drahšie. Hovorí sa tomu zlý podnikateľský zámer. Z objednávok na akcie krajanov sa žiť nedá. A pokiaľ majú Česi v Bruseli obmedzený rozpočet, prečo vyčerpávať verejné fondy na drahom našincovi?
Železný uzatvára, že je síce proti jeho „bytostnému presvedčeniu zachraňovať upadajúci podnik“, ale s ohľadom na české predsedníctvo žiada, či by to predsa len nejako nešlo. Dúfajme, že nešlo, že k štátnej sanácii súkromného podniku nedôjde. Nie pre Golema, ale pre princípy. A to hneď pre viaceré.
