„Pánboh pomáhaj,“ zaznie odrazu od dverí. Do obchodíka vstúpi bielovlasá babička.
„Dobrý deň,“ pozdraví sa majiteľ obchodu.
„Nezabudli ste na mňa, môj milučký?“ spýta sa babička.
„Zabaľ jeden kúsok,“ pokynie majiteľ mladej predavačke.
„Nech vás Boh opatruje za vašu dobrotu,“ zdraví sa babička a odchádza s kúskom pizze. Vo dverách sa ešte zvrtne a spýta sa: „A môžem prísť aj večer?“ Príďte, odpovie muž.
A vtedy mi to dôjde. Babka za pizzu neplatila. Nedá mi to, tak sa prihovorím dievčine za pultom: „Prepáčte, vy tú pani poznáte?“ Predavačka pokrúti hlavou. Pozriem sa spýtavo na muža. „Chodí sem každý deň. A niekedy aj dvakrát...“ Slabý prízvuk a trochu exotický výzor naznačuje, že nie je Slovák.
„A to jej vždy dáte niečo?“ „Áno, vždy. Keby si pýtala peniaze, nedám jej... Ale jedlo? Veď človek musí jesť.“ Aj by som sa poštípala, ale zjavne to nie je sen. „Ak sa smiem spýtať... odkiaľ ste?“ „Z Macedónska,“ odpovie muž s úsmevom. „U nás, keď niekto spomenie Boha, pohostíme ho...“ dotuší moje myšlienky muž.
„A akej ste viery?“ odvážim sa. „Moslim...“ Odchádzam zvláštne rozrušená. Nech to prevraciam v sebe akokoľvek, vychádza mi z toho jediné. Že to, čoho som bola svedkom, nebolo o Bohu, ale len a len o srdci...
Autor: Mária Lazárová
