pomaly sa mi rozlepujú oči a dochádza mi význam slov, a spontánne a aj nechtiac kričím do telefónu: „Mami, píšu o tebe už aj v novinách!“
Na druhej strane nastane ticho a počujem len hlasný nádych prekvapenia. Ach, už si v duchu nadávam, hneď ju šokujem tým, čo ju už viac ako týždeň trápi. Už si sadám k počítaču a čítam krátky článok ešte raz a poriadne. Nie, nie je to o mojej mame, nesedí miesto, čas a vek chlapca. To slovenské noviny píšu o incidente, ktorý sa stal českej učiteľke. Nie slovenskej učiteľke, ktorý je takmer navlas rovnaký, len sa nestal v utorok, ale v piatok pred týždňom, nie v okrese Přerov, ale v malom okresnom meste na východe Slovenska a žiak mal len 14 rokov...
„Nie, mami, nepíšu o tebe, rovnaký incident sa stal aj v Čechách, vidíš, aj tam majú problémových žiakov,“ snažím sa napraviť situáciu a vyrovnať pravdepodobne do neba zdvihnutý krvný tlak mojej mamy. Nechtiac a hlúpo….
Zvoní. Začína sa hodina ako každá iná. Prichádza učiteľka do triedy. Má vraj prezývku „MTV.” Má to vraj znamenať: malá, tučná, veselá. Sadá si za katedru, zapisuje hodinu a nepripravení žiaci sa hromadia pri katedre, aby sa ospravedlnili, že nemajú pomôcky alebo nie sú pripravení na hodinu. Škola už dávno nedáva žiadne pomôcky žiakom ako kedysi, všetko si musia deti doniesť sami. A tak je aj kopa tých, ktorí si nedonesú, zabudnú, rodičia možno nemajú peniaze, alebo sa im to vidí nepodstatné, zadovážiť deťom školské pomôcky. Pre učiteľa žiadna slasť. Bez pomôcok, napríklad na výtvarnej výchove sa dá len málo robiť. Školu to nezaujíma, rodičov tiež nie. Poctivý učiteľ vymýšľa činnosti aj pre tých nepripravených, aby nevyrušovali tých, čo majú záujem.
Vzadu sedí 14ročný žiak. Na stole má šach. Netvári sa, že by ho niečo na tejto hodine zaujímalo. Na učiteľku nereaguje. Šach neodkladá a na upozornenie reaguje vulgárne, že čo si to vôbec tá učiteľka dovoľuje. Učiteľka prichádza k jeho lavici. Berie do ruky šach a chce ho vložiť do jeho lavice. Niektoré figúrky padajú na zem. Nahne sa cez lavicu smerom k žiakovi, aby videla, čo spadlo. Žiak sa odsúva, vstáva a nahnutej učiteľke uštedrí silnú po tvári. Vraj takú nikdy v živote ešte od nikoho nedostala... Učiteľka v šoku neverí vlastným očiam a začína krvácať.
Vychádza z učebne. Žiak uteká za ňou. Snaží sa ospravedlniť, aby z toho nič nerobila. Už mal raz taký incident, v inej škole. A koniec koncov, vraj sa tak správa aj k vlastnej mame….
Učiteľka mala oslavovať s kolegami poobede šesťdesiatku. Ani zďaleka sa necíti taká stará. Učí už 40 rokov. Len teraz pri takom okrúhlom výročí sa zamýšľa nad tými všetkými rokmi a generáciami detí. Učí už deti svojich žiakov. „Má to byť tá odmena za tie všetky roky práce, nezaplatené hodiny, poslanie?“ – to jej tak víri hlavou. Nemá. To je len náhodný incident v tej nepravej chvíli. Incident ani nie prvý, ani nie posledný. Len nedávno v rovnakej základnej škole vyšetrovala polícia chlapcov, ktorí natočili mladú učiteľku a zverejnili jej videá a fotky na webe ako nejakej sexi call-girl.
Ničím výnimočným nie je ani šikanovanie spolužiakov. Doteraz som len čítavala alebo videla v telke: V Amerike strieľal žiak v škole... V Nemecku sa deti na škole natáčali, ako bijú a kopú chlapca na záchode... To bolo nepríjemné, ale ďaleko. Toto je TERAZ a TU v tej slovenskej základnej škole.
Nie, nemám strach o moju mamu, ktorá keď teraz nedostala infarkt, tak možno jednoducho odíde do dôchodku. Ja mám strach o moje deti a o seba. Želala by som si, aby riaditelia škôl mali právomoci premiestniť ťažko prispôsobivé deti do osobitných škôl, kde nemajú 35 žiakov v triede a kde je špeciálny personál, ktorý má vzdelanie a čas sa venovať práve takým deťom. Želám si, aby moje a vaše deti nemali horšie podmienky v školách, ako sme mali kedysi my.
tatianakacmarova.blog.sme.sk
Autor: Tatiana Kačmárová
