, čo sa dá predať, a rúbu ostošesť. Lesné včely divo bzučia, vtáky sa učia sadať na pne a vlci to radšej zabalili a odišli.
Okrajom lesa sa tiahne ako rezanec parcela, ktorá nie je vedená ako les, a preto tam nemajú čo robiť. Rúbu v Tatrách a ich nik nezastaví. Kto im to prekazí v malej dedinke?! Sú všemocní. Štátne lesy. Podľa mapy som usúdil, že vyrúbali i jeden krásny smrek, čo nepatril k lesu. Na druhý deň som to nahlásil na obvodný úrad životného prostredia. Neudialo sa nič. Hranica lesa nie je zameraná, nevieme, komu patrí smrek, tak je všetko v poriadku (úradnícka logika: keď nevieme, tak určite patrí Štátnym lesom!). Lesník nepoprel, že to bolo ich dielo.
O dva týždne vyrúbali pol lesa a viac než desiatku krásnych dospelých stromov v cudzom. Bol som o tom presvedčený, preto som objednal geodetov a dal hranicu zamerať. Výsledok: šestnásť stromov vyrúbaných v poraste, kde nemali čo robiť, a desiatky poznačených na výrub. Aj ten môj smrek odfajčili neprávom.
Zavolal som políciu, zdokumentovali hranicu, vyrúbané drevo na skládke, pne v lese, neprávom označené stromy na výrub, dostali list vlastníctva (hodinu starý) a kópiu katastrálnej mapy. Do bodky som im zozbieral dôkazový materiál.
Poobede som zašiel za pracovníkom obvodného úradu životného prostredia: čo sa s tým bude robiť? Nič. „Keď to bude riešiť polícia, iste nám to oznámia,“ vybavil ma vo dverách.
Radšej dnes aktívny ako zajtra rádioaktívny, bodlo ma akčné heslo. Zavolal som lesníkovi, čo má náš kataster. Neisto pripustil, že sa to mohlo stať (vraj, načo to rozmazávam - takú maličkosť). Oni to musia premerať cez GPS, až tak sa to začne riešiť. Oni mne nemôžu veriť, ani nemusia... Oni sú predsa pánmi lesa!
Po viac ako mesiaci mi zavolal lesník (nie, nič sa mu medzitým nestalo, len zahladzoval stopy), že to drevo oni asi ani nevyrezali, iba ho možno niekto cudzí ukradol. Dobre to majú vymyslené, dobre im to funguje. Chlapci zo Štátnych lesov to pichnú asi na Rómov.
Policajti sa doteraz neozvali. Bojím sa o nich, dúfam, že tiež nezahladzujú stopy. Spomínam si na správu spred pár mesiacov, keď dvoch Rómov za krádež dreva v lese v „zrýchlenom konaní“ v priebehu troch dní prichytili, usvedčili, odsúdili a posadili do väzenia. Iste ukradli menej dreva ako tí naši štátom registrovaní zlodeji. Mňa, pravdepodobne, zaradili naopak do spomaleného konania. Diferencovaný prístup. Pomaly ma prechádza trpezlivé čakanie.
Je veľa deformácií z minulého režimu, ale najneprehliadnuteľnejší je duševný úpadok štátnych organizácií vo vzťahu k súkromnému vlastníctvu. Na množstvo spôsobov. Nie je dnes ľahké niečo vlastniť, ak je to stále v rukách štátu a našich štátnych organizácií - desaťročia nevydané reštitúcie, nevrátené lesy do užívania, zdevastované poľnohospodárske majetky...
Akosi ma prešiel smiech. Škoda, že mi už nič optimistické nenapadá. Budem radšej mlčať.
A idem zasadiť zopár stromov aspoň do vlastnej záhrady.
Autor: Vladimír Ledecký
